Nedávno
som doma 4 hodiny inštalovala wifi zariadenie. A to som mala
videonávod, asi 5x som volala na technickú podporu a hlavne mi
výdatne asistoval môj jedenásťročný syn. Bez neho by som sa do
toho ani nepustila.
To,
akým spôsobom sa dnešné deti vyznajú v technických zariadeniach
je až neuveriteľné. Moja dcéra má mentálne postihnutie. Keď
mala 4 roky, vedela si zapnúť počítač, otvoriť internet, nájsť
si svoju obľúbenú hru a bez návodu ju zahrať. Tu už človeka
napadá slovo -záhada. Tých romantickejších možno aj –
mystérium. :o).
Predstavte
si, aké je to pre ňu lákavé! Stačí malý pohyb prštekom a čosi
sa hýbe, robí všelijaké činnosti a na záver vás aj pochváli –
slová ako VÝBORNE, BRAVÓ, FANTASTICKÉ v živote veľmi často
nepočuje. S jej nešikovným rúčkami si nevie skladať, modelovať.
A jej obmedzená fantázia jej ponúka len 2-3 rovnaké hry. V tomto
stave sú pre ňu počítačové hry silnou kompenzáciou, v ktorej
sa niečo z nej môže realizovať.
No
má to svoje ALE. Ak sa stalo, že som neustriehla čas a moja dcéra
sa pri počítači zabudla dlhšie, stala sa z nej uhundraná,
lenivá, unavená a nepokojná osôbka, ktorá zrazu nechcela robiť
nič iné, len sedieť a hrať. Celý jej svet sa zúžil na počítač
a všetky príznaky závislosti bolo možné na nej uvidieť. To ma
vyľakalo.
Ale
ako presvedčiť dieťa, obzvlášť s mentálnym postihnutím, že
toto pre ňu nie je dobré. So synom som nemala taký problém. On si
veľmi rád číta a je technicky nadaný, takže, sú celé týždne,
keď nemusí počítač ani vidieť. A ak sa k nemu dostane, väčšinou
si pozerá nejaké návody, ako niečo zostrojiť.
Skúšali
sme všeličo - prišlo aj na pocit bezmocnosti. Jednoduché
zastrašenie a príkazy plodili len ďalšiu túžbu, utiecť do toho
iluzórneho príjemného sveta.
A
tu môj priateľ dostal nápad. Veď ona sa na počítači hrá a
každej hre musí predchádzať povinnosť. A tak sme počas voľných
dní stanovili pravidlo: Ak sa chceš hrať, najprv musíš urobiť
niečo pre domácnosť!
Znie
to jednoducho, skoro až banálne, ale efekt bol prekvapivý. Na
jednej strane sme zobrali časovač, ktorý ukazuje míňajúci sa
čas a stanovili sme hranicu – pol hodina. Na druhej strane sme
začali trénovať manuálne zručnosti. Oba tieto faktory spôsobili,
že moja dcéra sa dostala k počítaču raz doobeda a niekedy aj raz
poobede na pol hodinku. S nadšením sa vrhla na riady. Teplá vody v
lavóriku, bublinky v nej plávajúce a oplachovanie boli príjemnou
náhradou. Postupne sa naučila aj to, ako má riady ukladať, či
ako drhnúť špongiou príbor. Syn bol tvorivejší, vymyslel si, že
on bude žehliť.
Má
to ešte jedno ALE. Musela som byť prítomná. Je to nepríjemné
priznanie, ale ak chcem byť úprimná, musím to povedať. Predtým
sa mi často stalo, že som prišla z práce s hŕbou úloh, ktoré
som ešte robila, aby sa mi podarilo dostáť svojim povinnostiam. To
teraz prestalo byť možné. Ak som chcela, aby deti neboli chytené
vo virtuálnej sieti, musela som sa jej pustiť ja prvá.
Boli
sme viac spolu, zabávali sme sa jednoduchými činnosťami, išli
sme von, triedili sme oblečenie, alebo sme si čítali, masírovali
sa, či len tak sme si poklábosili. Tieto sviatky som si vďaka
tomuto rozhodnutiu skutočne užila. A moje deti, pravdepodobne tiež.
