Waldorfská škola v Bratislave

Blog waldorfskej školy

Osobné názory, postrehy, polemiky našich učiteľov, rodičov a žiakov waldorfskej školy.

Detská závislosť na počítači – čo s tým?

Autor: Miroslava Heribanová, učiteľ, 25.1.2013

ilustračné foto

Aj vy si niekedy hovoríte, že ten technický pokrok je už nezvládnuteľný?

Nedávno som doma 4 hodiny inštalovala wifi zariadenie. A to som mala videonávod, asi 5x som volala na technickú podporu a hlavne mi výdatne asistoval môj jedenásťročný syn. Bez neho by som sa do toho ani nepustila.

To, akým spôsobom sa dnešné deti vyznajú v technických zariadeniach je až neuveriteľné. Moja dcéra má mentálne postihnutie. Keď mala 4 roky, vedela si zapnúť počítač, otvoriť internet, nájsť si svoju obľúbenú hru a bez návodu ju zahrať. Tu už človeka napadá slovo -záhada. Tých romantickejších možno aj – mystérium. :o).

Predstavte si, aké je to pre ňu lákavé! Stačí malý pohyb prštekom a čosi sa hýbe, robí všelijaké činnosti a na záver vás aj pochváli – slová ako VÝBORNE, BRAVÓ, FANTASTICKÉ v živote veľmi často nepočuje. S jej nešikovným rúčkami si nevie skladať, modelovať. A jej obmedzená fantázia jej ponúka len 2-3 rovnaké hry. V tomto stave sú pre ňu počítačové hry silnou kompenzáciou, v ktorej sa niečo z nej môže realizovať.

No má to svoje ALE. Ak sa stalo, že som neustriehla čas a moja dcéra sa pri počítači zabudla dlhšie, stala sa z nej uhundraná, lenivá, unavená a nepokojná osôbka, ktorá zrazu nechcela robiť nič iné, len sedieť a hrať. Celý jej svet sa zúžil na počítač a všetky príznaky závislosti bolo možné na nej uvidieť. To ma vyľakalo.
Ale ako presvedčiť dieťa, obzvlášť s mentálnym postihnutím, že toto pre ňu nie je dobré. So synom som nemala taký problém. On si veľmi rád číta a je technicky nadaný, takže, sú celé týždne, keď nemusí počítač ani vidieť. A ak sa k nemu dostane, väčšinou si pozerá nejaké návody, ako niečo zostrojiť.
Skúšali sme všeličo - prišlo aj na pocit bezmocnosti. Jednoduché zastrašenie a príkazy plodili len ďalšiu túžbu, utiecť do toho iluzórneho príjemného sveta.

A tu môj priateľ dostal nápad. Veď ona sa na počítači hrá a každej hre musí predchádzať povinnosť. A tak sme počas voľných dní stanovili pravidlo: Ak sa chceš hrať, najprv musíš urobiť niečo pre domácnosť!
Znie to jednoducho, skoro až banálne, ale efekt bol prekvapivý. Na jednej strane sme zobrali časovač, ktorý ukazuje míňajúci sa čas a stanovili sme hranicu – pol hodina. Na druhej strane sme začali trénovať manuálne zručnosti. Oba tieto faktory spôsobili, že moja dcéra sa dostala k počítaču raz doobeda a niekedy aj raz poobede na pol hodinku. S nadšením sa vrhla na riady. Teplá vody v lavóriku, bublinky v nej plávajúce a oplachovanie boli príjemnou náhradou. Postupne sa naučila aj to, ako má riady ukladať, či ako drhnúť špongiou príbor. Syn bol tvorivejší, vymyslel si, že on bude žehliť.

Má to ešte jedno ALE. Musela som byť prítomná. Je to nepríjemné priznanie, ale ak chcem byť úprimná, musím to povedať. Predtým sa mi často stalo, že som prišla z práce s hŕbou úloh, ktoré som ešte robila, aby sa mi podarilo dostáť svojim povinnostiam. To teraz prestalo byť možné. Ak som chcela, aby deti neboli chytené vo virtuálnej sieti, musela som sa jej pustiť ja prvá.
Boli sme viac spolu, zabávali sme sa jednoduchými činnosťami, išli sme von, triedili sme oblečenie, alebo sme si čítali, masírovali sa, či len tak sme si poklábosili. Tieto sviatky som si vďaka tomuto rozhodnutiu skutočne užila. A moje deti, pravdepodobne tiež.



comments powered by Disqus