Deň prvý: Zdá sa, že na ten lyžiarsky naozaj ideme. Musím zavčasu vstať, o ôsmej odchádza vlak do Vrútok. Všetko sme stihli, pred 12.h sme sa ledva naskladali do troch mikrobusov, ktoré nás vyviezli na Martinské hole kľukatou zľadovatenou cestou. Ubytovali sme sa pomerne bezproblémovo v hoteli, len v jednej izbe tiekol radiátor, v našej , tak nás po dĺĺĺhom čase presťahovali do inej. V požičovni bol celkom nával, skoro všetci sme si chceli niečo požičať. Majiteľ bol z toho trochu nervózny, peniaze nechcel od nás, ale od našej profesorky. Žiadnu sme však nevzali
Deň druhý: Otváram oko a hľadím von. Čo nám to postavili pred okno? Bielu stenu? Nie, to je absolútna hmla. Iste nepôjdeme lyžovať. Na raňajkách inštrukcie k odchodu na svah. Asi predsa len ideme. Vidieť len na pár metrov, aj to len tých, ktorí majú niečo výrazne farebné. Vlek nefunguje, iba lanovka. Fúka. Sneží. Zuzka, Brankova mamina, hovorí, že v takéto dni nelyžujú. My áno, celý deň, veď svahy máme len pre seba. Nikto sa nesťažuje. Až pri večeri. Kuchár by mal mať doučovanie.
Deň tretí: Hmla ako cez kopirák. Dnes už ani lanovka nepremáva. Sme len na malom svahu, prípadne šliapeme na veľký. Ako lyžovali voľakedy, keď ešte neboli vleky? Tá cena za čaj na svahu je šialená. Pani učiteľka nám oznámila, že ráno sa ide pozrieť na východ Slnka. Kto chce, môže sa pridať. V takejto hmle?
Deň štvrtý: Pred siedmou stojíme na úpätí svahu a s úžasom pozeráme na kotúč Mesiaca na vrchole kopca. Neuveriteľný zážitok! A to sme išli na východ Slnka! Kráčame hore svahom po „menčestri“ (až neskôr sme sa dozvedeli, že sa to nesmie) a sem-tam sa otáčame, aby sme nezmeškali to, kvôli čomu sme prišli. Stíhame vyjsť až na samý vrch, pridávajú sa aj ďalší, je nás 10. Zrazu sa zlato vyleje spoza vrcholkov Veľkej Fatry. Sneh sa trbliece. Všetko vyzerá úplne inak ako v predošlé dni. A tá dnešná lyžovačka! No svahy už nepatria iba nám. Všetci sme však už trochu rozlyžovaní, cítime sa istejšie. Po lyžovaní nás čaká bazén a sauna. Potom film – dosiaľ sme každý večer robili divadlo.
Deň piaty: Kde je to včerajšie krásne počasie? Ako to, že je zase taká hmla? A ešte aj fúka a sneží. Snowboardisti si užívajú každú jednu chvíľu, nechcú ísť ani na čaj a chvíľu oddychu do bufetu na svahu. Každý z nás sa už zlepšil. Dnes je večer spoločenských hier. Zapájajú sa všetci s úplným nasadením.
Deň šiesty: Hmla ako obyčajne, len trochu redšia. Aj tí, ktorí prišli ako nelyžiari, zvládajú svah bez problémov, ani vlek im už nerobí problém. Len ten zľadovatený vrch svahu, ale ten sa nepozdáva asi nikomu. Dozvedáme sa, že by sme mali dnes lyžovať posledný deň, vraj tu bude v sobotu veľa ľudí a nedajú nám skupinový skipas. Ale nie, podarilo sa to vybaviť.
Deň siedmy: Poldeň lyžovania pred nami. Sem-tam vykukne slnko, ľudí je pomerne dosť, dokonca musíme čakať na lanovku. Užívame si posledné jazdy a ideme vrátiť výstroj. Máme dosť. Popoludní bazén a sauna, zo sauny miernou okľukou cez hotelovú halu mnohí bežia vyváľať sa do čerstvo napadaného snehu. Večer diskotéka. Čo za hudbu si dospelí vybrali? Aké vykopávky. Z opodiaľ pozeráme, ako sa zabávajú pri svojich piesňach. Radi by sme, aby diskotéka trvala do rána. O polnoci končíme. Nikto neprotestuje.
Deň ôsmy: Balíme sa. Prichádza vyhodnotenie poriadku na izbách. Veľmi vyrovnané, prví dostali tortu, ale pochutili sme si na nej všetci. Posledný spoločný obed, chválime kuchára, ktorý má v posledných dňoch službu. Vo Vrútkach na stanici trávime viac ako hodinu, vlak mešká. Naše kupé sú obsadené, dokonca plné fliaš od alkoholu. Poradíme si. Do Bratislavy prichádzame s 30 minútovým meškaním. Lúčime sa, sadáme k rodičom do áut ... a odkväcneme od únavy.
Z denníka triednej učiteľky: Prvé dve rána je väčšina detí zobudená už pred budíčkom. Ďalšie dva dni len pár detí, posledné dni ich ledva budím.
Nestačím sa čudovať, že všetci zvládajú tieto náročné podmienky, ktoré nám vytvára počasie.
Stredajšie ráno - na východ Slnka sa k nám pridávajú aj tí, ktorí na to vôbec neboli zvedaví, veď sa to deje každé ráno
V posledné dni chodíme aj po iných trasách, po hlbokom snehu, deti si to užívajú.
Dolu svahom sa rúti snowboard bez majiteľa, dosť nebezpečná situácia. Sneží, fúka, no Katka ho sleduje a mieri za ním medzi stromy. Tam by ho už nik nenašiel. Vynesie ho a odovzdá vlekárom. Majiteľka si ho po nejakom čase vyzdvihne a odkáže slová veľkej vďaky Katke. Ja som to celé videla, Katka má môj veľký obdiv.
Skupiny sa menia, inštruktori sa v nich menia, veľmi si chvália externistu Marcela, naši interní – rodičia Zuzka, Laco a Sylvia – sú v plnom nasadení a robia pre deti všetko.
Na záver neľahkého dňa pozývame deti na palacinky v bufete na svahu. Neviem, čo by spravilo podobnú radosť rodičom, ktorí mi pomáhali túto celú krásnu akciu niesť.
Kam pôjdeme nabudúce?
Z denníka inštruktora: nevideli sme doň, ale na záver kurzu povedal nám všetkým krásne slová a priniesol nám bonboniéry. To nebolo všetko, poslal aj sms, je na foto.
Spísala Ivana Bartovičová
