Všetko, čo niekde začína len z potreby samotnej, nesie v sebe čaro prítomnosti.
A tak je to aj so špeciálnou triedou v našej škole.
Dlho sme hľadali, ako túto triedu nazveme. Je vidno, že tieto deti sú iné. Už aj škôlkari sa pýtajú – to sú postihnutí? Ako hlboko v sebe máme tieto nálepky, keď aj malé deti ich používajú na to, aby si priblížili svet!
V kruhu učiteľov sme sa pripravovali (a stále s tým pracujeme) na tieto detské reakcie. Vnímame silno potrebu detí, ktorí sa stretávajú s inakosťou, aby jej rozumeli, ale zároveň vidíme, ako sa s touto nálepkou vyrovnávajú tí, ktorých sa to týka. Svetlanka idúc domov mi hovorí: „Mami, ale ja nie som postihnutá, ja som sa už zlepšila, ja som len iná!“
Kto by nechcel svoje dieťa chrániť, ale zároveň, ak sa potrebuje s niečím vyrovnať, tak to musí nejako bezpečne dostať. A práve slovo - bezpečie, je kľúčom k tomu, prečo sme sa rozhodli k tomu kroku – otvoriť Našu triedu.
Začali sme veľmi pekne – výletom s rovesníkmi na Devín:
Tí, sú mimochodom ako vymenení. Naše deti berú krásne kamarátsky. Oslovujú ich, odpovedajú na ich večne sa opakujúce otázky. Dokonca sa občas aj zahrajú.
Práca v triedičke je skvelá. Dievčatá sú veľmi usilovné. Píšu, čítajú, počítajú. Ale aj trénujú jemnú a hrubú motoriku, rytmus, orientáciu. A potom ešte pečú koláče, zametajú, zbierajú, ba aj oberajú jabĺčka zo stromu, jednoducho - nenudia sa. Milujú svoju pani učiteľku, ktorá robí pre nich každý deň zážitkom.
K tomu ich čaká každý deň pestrý program – prichádzajú aj iní učitelia – aby mohli spolu zažiť eurytmiu, maľovanie, ručné práce. Postupne sa chystáme k rovesníkom do tried na telesnú, výtvarnú výchovu, či iné predmety.
A to hlavné – deti sa do školy tešia! Každé ráno.
Takýto skvelý zážitok prajem všetkým mamám.
