Precitnutie nad realitou chleba.

Bol 15.marec, čas, keď na našej škole prebiehalo Testovanie 9 – monitor. Každá trieda si v tento deň hľadala svoj program.

Aj siedmaci by sa boli išli radšej kúpať, alebo hrať bowling. Je to naozaj špecifický ročník, to uzná každý, kto vstúpi medzi 13- ročné deti, či už skôr mládež. A práve v tomto období prichádza čas im ukázať, že svet nie je len animačné centrum, v ktorom sa veci dejú akosi samé, ale že za všetkým je množstvo práce, ku ktorej je pomaly čas sa svojou troškou aj pridať. Trochu sebazaprenia, väčšia samostatnosť a náročnosť, ale predovšetkým reálne zážitky a stretnutia. To sú veci, ktoré deti v tomto veku posunú a naučia najviac.

Namiesto kúpaliska, či kina sme chceli preto nakuknúť aspoň cez odchýlené dvere do tvrdej, ale pravdivej

životnej reality. Preto keď prišla ponuka na exkurziu do veľkej pekárne, s radosťou som ju pre siedmakov prijala (aj keď nadšená som asi vtedy bola iba ja...).

Napriek tomu sme v ten deň ráno stáli vyobliekaní v  hygienických plášťoch a čiapkach v petržalskej pekárni na Budatínskej ulici. Chlebovou vôňou sme boli omámení už pred vstupom do obrovského areálu. Nuž, naozaj nešlo o domáce pečenie chlebíka ako sme si ho pamätali zo štvrtej triedy. Hukot strojov, tony múky, horúčava, 20 000 žltých prepraviek, ohnuté chrbty, 50 kilogramové vrecia rasce, maku, hrozienok, mĺkvi pracovníci, lesklé vianočky... do toho výklad nášho sprievodcu. Množstvo vnemov, podnetov, pocitov, údivu, zdesenia, ale aj zábavy. Každý po svojom. 

Na záver však obrovský smäd, ochutnávka pečiva a veľa otázok v diskusii s pánom Tóthom, manažérom pekárenskej výroby. Ako to teda je? Práca cez víkend, nočné zmeny, lákavé vône, minimálna mzda, ponuka na brigádu, žeby? 

Krátke precitnutie, stíšenie... chlieb

„Chlieb krájať to nie je len tak, chlieb nepriletí ako vták...“

Ďakujeme.