Tajný výlet

Pre ôsmakov bola tento rok škola v prírode plná prekvapení. Nikto z nich nevedel (ani rodičia), čo ich čaká, kam idú, čo tam budú robiť. Vedeli iba na koľko dní sa majú zbaliť, kedy majú prísť na stanicu. Vedeli, že tri noci strávia pod stanom a tri noci pod pevnou strechou.

Žiaci si počas týždňa mali vyskúšať rôzne druhy ciest, rôzne druhy dopravných prostriedkov a zažiť hranice svojich duševných a fyzických síl. V človeku sa skrýva v každom veku dieťa (tvorivé, hravé, spontánne..) aj dospelý (vedie nás k zodpovednosti, rozvážnosti, sebaovládaniu). V každej chvíli sa môže prejaviť buď ten dospelý alebo dieťa a to sme objavovali pri rôznych hrách a činnostiach.

A ako to bolo? Kam sme vlastne išli?

Cestu tam aj naspäť sme absolvovali iba spojmi – vlakom alebo autobusom. Chvíľami som obdivovala šoféra aj cestujúcich, akí sú trpezliví a čakajú, až 22 ľudí sa natlačí do autobusu aj s ruksakmi a taškami…

Konečná stanica neznáma – dedina neďaleko Kežmarka. Čakalo tam na nás spanie pod pevnou strechou. Žiaci museli zistiť, kde sa nachádzajú, nakresliť mapu, zakresliť do nej dôležité oporné body – poštu, obchod, kostol, ihrisko, zastávku,…

Podľa ich mapy a smeru cesty neskôr hľadali indície. Podľa toho, ako sa každý snažil, tak to aj dopadlo ich hľadanie. Navštívili sme starobylý Kežmarok – drevený artikulárny kostol, niekoľkostoročnú knižnicu, hrad. Hradom nás previedol múdry Jano s rozprávkovým príbehom o ňom samom. Na prechádzke po dedine sme vedľa fary objavili lezeckú stenu aj so sympatickým farárom, nadšencom lezenia a lietania. Na druhý deň sme si ju vyskúšali aj s domácimi skautmi. Pobyt na termálnom kúpalisku dostali žiaci ako darček ku dňu detí. Potom sme sa opäť vybrali na cestu.

Presunuli sme sa severnejšie, kde v kempe neďaleko malebnej rieky sme si rozložili stanový tábor. Opäť si mali vyskúšať svoje orientačné a pozorovacie schopnosti a urobiť mapu blízkeho okolia. Navštívili sme kartuziánsky kláštor, kde žil kedysi sv. Cyprián, dozvedeli sme, ako žili mnísi v samote, v tichu, v práci a v meditácii prežili celý život.

Ďalšie dni sme absolvovali bicyklovú túru (kde sme prekonali 12% stúpanie!), rafting po Dunajci, pešiu túru. Blížiac sa na vrchol na túre sa rozpútala búrka. Zmokli sme do nitky, cestou z kopca sme sa šmýkali po blate, niektorí v ňom aj skončili. Návrat do stanového tábora pre niektorých bol tvrdou realitou – otvorený stan a vytopené veci počnúc teniskami končiac spacákom. Napriek k tomu vládla veselá nálada až do večerných hodín, kedy nás – unavených učiteľov ôsmaci vyzvali, aby sme pripravili nočnú hru. Hra bola naozaj nočná – začala po polnoci a skončila na svitaní s prvým švitorením vtákov.

Naše dni sa začínali nákupom raňajok a ich spoločnou prípravou, končili spoločnými hrami alebo opekaním. Hrami boli popretkávané aj niektoré dni, napr. hra, kedy človek nemohol povedať nie ani v cudzom jazyku, ani gestom, kto to zistil nakreslil mu svoju značku na ruku alebo na tvár. Pre každého z nás to bola skúška trpezlivosti a vytrvalosti a nie každý vydržal až do konca. Čo sme si odniesli domov zo školy v prírode? Okrem pekných zážitkov a mnohých skúsenosti (a špinavého prádla), možno poznanie, že v dobrom kolektíve a v dobrej atmosfére sa aj ťažké veci ľahšie prekonávajú.

Končím slovami jedného z vytopených: “Aj napriek všetkému,čo sme tu museli prekonať, to bola najlepšia škola v prírode.”