Môj
syn Vincent v júni 2012 ukončil základnú dochádzku vo
Waldorfskej škole v Bratislave. Deväť rokov som tu sledoval jeho
kroky, vývoj jeho vzdelania a rozvoj osobnosti a bol som po celý
tento čas spokojný. Bol som rád, že moje dieťa, ktoré býva v
Petržalke, navštevuje školu, v ktorej našiel tolerantné
prostredie, ktoré mu vštepilo návyky a hodnotový pohľad, vďaka
ktorému sa doteraz – a verím že aj naďalej – vyhýba
nástrahám, ktoré na chlapca v puberte číhajú na takom sídlisku,
ako je Petržalka.
Vždy mi imponovalo, ako sa učiteľský zbor intenzívne zaujíma o svojich žiakov. Nebol som na to z iných škôl zvyknutý. Dcéra chodila do štátnych škôl (ZŠ v Petržalke a potom GAMČA), ale počet rodičovských stretnutí, informácií o dieťati a jeho rozvoji sa nedal ani len porovnať s frekvenciou, s ktorou som bol zoznamovaný s Vincentovým rastom.
Priznám sa, spozornel som, keď som v tlači zachytil obvinenia WŠ zo sektárstva. Veľmi pozorne som sledoval čo a ako sa syn učí a ako mu to učitelia podávajú, prezeral som si jeho zošity, rozprával sa s ním a jeho spolužiakmi, ale najmä som veril pedagogickému zboru, ktorý som počas prvých rokov mohol dobre spoznať. Absolútne som dôveroval jeho triednemu Mariánovi Czéremu. On a jeho kolegovia mi vrátili nádej, že v školstve sú stále nadšení ľudia, schopní dať všetko zo seba svojim žiakom. Dospel som teda k presvedčeniu, že k ničomu „sektárskemu“ na WŠ nedochádza.
Ja ako spisovateľ, ktorého životnou témou je vzťah jednotlivca a štátnej moci a privátny zápas o osobnú slobodu, autor, ktorý napísal pre divadlo Aréna Totalitnú trilógiu hier Husák, Komunizmus a pripravovaný Holokaust, by bol prvý, ktorý by svoje dieťa z takejto školy okamžite vzal.
Nestalo sa tak, pretože WŠ ma presvedčila, že je tým najlepším pre môjho syna. Ešte nikdy som nevidel tak naplnené Komenského slová „nech je škola hrou“.
Viliam Klimáček
