Tento rok sme dali s rodičmi šiestakov „bojovú poradu“. Musím vám povedať zo strany učiteľky, bol to pre mňa veľký prejav dôvery, keď vám rodičia odsúhlasia školu v prírode, kde deti za peniaze svojich rodičov nedostanú nič zadarmo a už vôbec nie pohodlie.
S týmto zámerom sme sa pustili na myjavské kopanice za Karpatskými Pecúchmi – Weleslavou a Duchoslavom . Niektoré deti tam už boli a vracajú sa tam pravidelne na letné tábory. Pripravili ostatných na spanie v jednoduchých podmienkach – chlapci vo veľkých stanoch pri lese ako správni rytieri chránili tábor. O pár desiatky metrov bývali dievčatá v hlinených či drevených domčekoch, ktoré vytvárali stredovekú dedinku.
Zo začiatku boli deti „ako z divých vajec“, bolo potrebné vypustiť chaos a ruch mesta. No o dva dni na to, ste videli prvé zmeny. Niekoľkohodinové túry na Branč, spanie v lese a každodenné služby bez ktorých by nebolo jedlo, urobili svoje.
Zrazu sa vám menili pred očami. Vystierali sa akoby rástli. Zrazu cítili, že sa vedia o seba postarať a čo všetko dokážu. Chalani sa sami hlásili na rúbanie dreva, dievčatá na službu k zvieratám (dojiť kozy, nachovať sliepky, vyvenčiť psov). Nosenie vody z prameňa tristo metrov bola obľúbená služba. No musím priznať, že služba v kuchyni bola pre každého najlukratívnejšia. Bez vzájomnej pomoci a práce by celá skupina nemala čo jesť. Čo neurobíš, nemáš. ...následok, príčina boli hneď citeľné. Ak niekto zjedol porciu druhého, to ste mali vidieť ako si to hneď začali riešiť medzi sebou! Jedlo im chutilo a presne vedeli, kto mal službu pri varení, dokázali viac oceniť prácu toho druhého.
Posledný večer bol pre mňa čarovný a vlastne celý týždeň. Videla som ako dobre robí chalanom spanie v stane, za každých podmienok –dážď, vietor, bolo chladno, ale aj slnko a teplo. Stačila jedna skúsenosť s drkotajúcimi zubami v spacáku a hneď vedeli, že k večeru si musia pripraviť drevo na oheň, ak chcú mať v noci teplo. Mali na to prispôsobené veľké stany. Pre dievčatá tu bola iná výzva – prírodná sprcha! Ak si nenanosíš do stolitrovej bandasky vodu, nemôžeš sa sprchovať. Ak minieš veľa vody, na druhého neostane. Ešte nikdy sa nám nezdala voda taká vzácna, ako keď ste si museli pre ňu vyšlapať každý meter. Toľko uvedomení v jeden týždeň!
Posledný deň sme vytvorili oddelené skupinky, kde si dievčatá pripravili svoj tanec a uvili vence. Chlapci sa venovali lukostreľbe a pasovačkám. Nakoniec sme sa stretli pri ohni a každý ukázal za seba, čo prináša. Bolo cítiť ako sa na seba zrazu inak pozerajú. Vnímali medzi sebou iné kvality dievčensko-chlapčenské. Na chlapcoch bola cítiť ich sila a schopnosť boja i ochrany, u dievčat nežnosť a hravosť, ktorú priniesli do spoločného kruhu spevom a tancom. Nakoniec sme celý rituál spojili divadlom, kde hrali obe skupiny spolu. Bolo to krásne zakončenie dievčensko – chlapčenskej iniciácie.
A to ešte nevedeli, že o 23:00 putujeme na Štefánikovu mohylu. Ľudia, to ste mali počuť! Najskôr frflanie, ale šlo sa. Každý tam prekonával svoje hranice. A poviem Vám, skláňam sa pred týmito deťmi. Majú v sebe neskutočný potenciál! Nerobme z nich menej ako sú. Nastavujme im latku stále vyššie. Boli na seba hrdé, a ja na nich, aj keď to nahlas nebolo vypovedané, až teraz J.
Keď vychádzali z autobusu boli unavení, špinaví, začmudení od dymu, ale hlavne INÍ! Niečo sa v nich zmenilo ... Pevnieme pri prekážkach. A toto bola pre mňa škola života, kde sa učíme nie z toho, že nás bude niekto neustále držať za ručičku, ale že nám vytvorí prostredie na objavovanie svojej vnútornej sily.
Ďakujem týmto hlavne rodičom, Karpatským Pecúchom, Martinovi Kabátovi a SEBE, že sme vytvorili pre ne priestor, kde sa TO mohlo udiať.
