Sedem V pre dobré vzdelávanie.
Aký je rozdiel medzi lovcom mamutov a manažérom.
Učenie nás sprevádza od prvého momentu nášho narodenia a aj ako ľudstvo sa učíme od samého začiatku. Spôsob vzdelávania je pre ľudstvo kľúčová otázka. Keby sme si odmysleli všetky tie systémy, didaktiky a metodiky – čo by nám zostalo? Čo naozaj potrebuje človek, či ľudstvo, aby vznikol nový krok vo vedomí?
Aj zvieratá reagujú na zmeny vo svojom prostredí, prispôsobujú sa. Tí, čo sa nevedia prispôsobiť, hynú. „Myslenie“ je však pre zvieratá vyčerpávajúce. Po krátkej dobe experimentovania s prispôsobovaním sa zmeneným podmienkam, sa stávajú agresívne, rezignované, upadajú do spánku, trpia nechutenstvom, rýchlo starnú.
Ak by sme si predstavili ľudí v začiatkoch ich vývoja, podmienky, za akých sa človek menil, učil, vyvíjal sa, odovzdával si to, čo sa už naučil a porovnali ich so súčasnou predstavou o tom, ako sa človek najlepšie vzdeláva, vidíme hneď niekoľko aspektov, ktoré dnes výrazne chýbajú.
Prvá je motivácia – jednoducho a naivne povedané – kde teraz vidíme, že ak sa niečo nenaučíš dostatočne dobre, niekto ťa zožerie?
Druhou je prostredie – mamutov sme lovili tam, kde sa nachádzali a všetko okolo bolo nápovedou, kľúčom k tomu, ako to spraviť. Dnes sa pripravujeme v izolovaných podmienkach na to, že možno niekedy v budúcnosti budeme okrem iného môcť aj „loviť mamuty“. Teda len obrazne – zatiaľ som v žiadnom školskom kurikulu lovenie mamutov nevidela, zato témy, ktoré sa tam nachádzajú sú často rovnako vzdialené tým, ktorí sa to práve učia.
Treťou je osobnosť – kedysi tí, čo mohli učiť boli tí, ktorí to vedeli najlepšie. Kto by sa chcel učiť od lovca teoretika! Dnes odovzdávame učenie počítačom. Veď tie vedia všetko a tak rýchlo sa prispôsobujú našim požiadavkám! Akosi sme zabudli na to, že osobnosť je to, čo nás priťahuje najviac. Že sa od malička s veľkými očami dívame na tých, ktorí niečo dosiahli.
Už vyše dvadsať rokov pôsobím v školskom prostredí – ako terapeut, učiteľ, špeciálny pedagóg. A práca s deťmi bola vždy pre mňa naplnením. V poslednom období som sa začala pozerať na vzdelávanie dospelých a nachádzam mnoho paralel v tom, čo by malo dobré vzdelávanie obsahovať. Keď sme spolu s kolegami otvorili vzdelávanie vo waldorfskej pedagogike, hľadali sme princípy. Čo by malo dobré vzdelávanie obsahovať, aby sa ľudia naozaj vnímali v niečom „noví“, keď ho absolvujú. Aby sme nebolí len tí, čo „produkujú“ nových – akokoľvek dobrých učiteľov. Nechceme definovať a určovať, chceme nechať priestor na ich zážitok, aby v nich mohlo vzniknúť pochopenie, vlastný vzťah a k tomu následne múdrosť.
Z týchto úvah sa zrodilo 7 V – sedem V- podmienok dobrého vzdelávania. Isteže ich môže byť oveľa viac a vždy, keď sa pozeráme na niečo tak komplexné, ako je vyučovanie, môžeme to vidieť z iných vrstiev a tým aj vidieť iné veci. Tu je však malý zoznam, ktorý nedefinuje, ale len charakterizuje:
1. Výzva – vzdelávanie musí v sebe obsahovať výzvy. Ak sa nestretneme s niečím, čo nás prekračuje, tak sme nenašli nič nové. Výzva nás núti ku konfrontácii a tá má vždy v sebe prvok niečoho nového.
2. Vývoj– v každom dobrom príbehu nájdete vývoj. Keď nepočítam vo vzdelávaní s tým, že k tomu, aby študent mohol úspešne vykročiť do sveta, musí sa v sebe niečo nové vyvinúť, podceňujem jeho ľudskosť.
3. Vízia – ak sú vízie malé, robia človeka malým. Cieľom nie je a nebude nasledujúci rok po ukončení štúdia, cieľom je pokrok. Humánnosť počíta s humánnymi víziami vo vzdelávaní.
4. Vedenie seba samého – človek sa učí od iných. Ale najmä sám od seba. Pre dobré rozhodnutie je základom vlastná skúsenosť. Učiteľ v prvých rokoch je sprievodcom pre vnútorného učiteľa v dospelosti. Ak vnútorný učiteľ nemá v človeku autoritu, nič morálne v ňom korene nezapustí.
5. Výskum – základom pre výskum je otázka. Hľadanie, ktoré vždy preveruje, ktoré nestojí len na tom, čo už vieme. Počíta s tým, čo budeme vedieť, ba aj s tým, čo je zatiaľ nedosiahnuté. Vzdelávanie je veda a to nie len v tom úzkom poňatí. Je to vedecky pravdivý, čistý, úprimný prístup ku všetkému s čím sa stretávam.
6. Vnímavosť – je dobrovoľná aktivita, ktorou sa dívam na svojich poslucháčov. Beriem do úvahy to, čo si so sebou priniesli a nie len to, čo im chcem dať ja. Vnímam ich podmienky, ale aj vízie a hľadám spolu s nimi to, čo je pre nás v danom čase spoločné.
7. Vitalita – vzdelávanie by malo byť vitalizujúce, oživujúce. Človek, na rozdiel od zvierat, nemusí trpieť, keď myslí. Naopak, ak je myslenie tým, čo ho nadchýna, oživuje, prináša nové podnety do života, potom sa môžeme ako ľudstvo vyvinúť k tomu, čo ešte nevieme.
Ako sa darí waldorfskému vzdelávaniu napĺňať tieto podmienky je možné vidieť zatiaľ na reakciách študentov: " ...študujem waldorf, lebo konečne študujem to, čo skutočne v praxi potrebujem a zo strany vyučujúcich sa cítim ako rešpektovaný partner."
“...stretávam tu také spektrum tém a prístupu k nim, ktoré reálne podporuje dôveru človeka v zmysluplnosť sveta. Z toho zároveň vyplýva posilňujúce poznanie, že individuálny rozvoj každého človeka má svoje nezastupiteľné miesto v premene sveta.”
“... mám možnosť spoznávať samu seba. Čosi, čo potrebuje nielen učiteľ, čo je nevyhnutnosťou pre každého človeka, ak sa chce rozvíjať po celý život…”
Sme na začiatku. Skončil sa prvý ročník, otvárame ďalší prvý ročník. Odozvy absolventov nás ešte len čakajú. Napriek tomu vždy nanovo vo svojej práci hľadáme pravdivé podnety. Dívame sa na prirodzenosť a zmysluplnosť. Vzdelávanie vnímame ako šancu pre dobro v človeku, pre rozšírenie ľudskosti, pre nové vízie.
za Wzdelávanie
Miroslava Heribanová
