Vážení pedagógovia, milí priatelia,
je mi veľmi ľúto, že som sa nemohol zúčastniť osobne, nakoľko by som si veľmi rád vypočul názory a postrehy vás – učiteľov i žiakov WŠ, ktorú som navštevoval deväť rokov.
Štrajk je pre mňa jasným vyvrcholením toho, čo je, dovolím si povedať, jedným z najvýznamnejším problémom našej spoločnosti. Pretože v našej spoločnosti sú nedocenení tí, ktorí pripravuj na svet ľudí, ktorí ho môžu zmeniť k lepšiemu. Tí, ktorí nás učia nie len čítať a počítať ale učia nás, ako sa pozerať na svet.
Až s odstupom času si uvedomujem, aký je učiteľ kúzelník. Až teraz mi dochádza, čo vlastne znamená zastávať pozíciu učiteľa.
Spomínam na Mariána. Každý deň, celých deväť rokov nám pred vstupom do triedy podal ruku a usmial sa na nás. Či sa vyspal dobre, či zle, či mal veľa práce či menej, každé ráno tam stál a usmieval sa. Usmieval sa na nás. Spomínam, ako nám čítal bájky a všetci sme s úžasom hltali každé jedno slovo. Spomínam si, ako sme sa učili počítať tak, že sme sa hrali s vrecúškami. Spomínam, ako sme sa dozvedali o starovekej Indii. Spätne to môžem sformulovať veľmi stručne. Odovzdal nám maximum. Rovnako, ako každý jeden učiteľ WŠ. A keď spomínam na tieto časy, je mi veľmi smutno. Pretože vidím vyjadrenie našej vlády: „Ak máme urobiť niečo pre učiteľov, očakávame, že oni spravia niečo pre štát.“ Pýtam sa sám seba: čo mohol Marián, Tatiana a ostatní učitelia spraviť viac? Čo mohli spraviť viac pre štát? Ako môžu urobiť pre štát viac, keď robia to najlepšie, čo môžu pre štát urobiť tým, že vychovávajú slobodných ľudí?
Takisto vidím moju súčasnú triednu učiteľku Katku. Vidím hodinu dejepisu. Rozpráva nám o Napoleonovi. Hovorí nám ako si Napoleon vybral na rokovanie Zrkadlovú sieň v Primaciálnom paláci preto, lebo sa podobala na Versailles. Žiaci dychtivo počúvajú. Katka nám predáva všetky svoje vedomosti. A podobne ako Marián sa usmieva. Každý deň. Vždy sa usmeje a spýta sa, ako sa máme. Každý deň je pripravená nám pomôcť, poradiť nám, či nás iba vypočuť a znova nám predať svoje vedomosti.
„... očakávame, že aj učitelia spravia niečo pre štát.“
Na záver by som chcel povedať, že je zázrak, že za súčasných podmienok je školstvo plné ľudí ako Marián, Tatiana či Katka. Som však veľmi znepokojený. Veľmi. Pretože ak sa situácia v školstve nezmení, tak neviem, či sa na moje deti bude mať ešte kto v škole usmiať.
Prajem vám - učiteľom, aby sa vám podarilo dosiahnuť to, za čo bojujete. Aby ste aj naďalej mohli predstúpiť pred svojich žiakov a usmiať sa.
Ján CIPÁRBratislava,
29.1.2016
