Ako sa učí dejepis na waldorfskej škole – šiesty ročník

DEJEPIS v 6. ročníku – STREDOVEK

Dejepis šiesteho ročníka obsahuje dve témy v dvoch vyučovacích epochách: rímsku ríšu a stredovek.

Druhá epocha začala tým, čím prvá skončila, teda rozpadom Rímskej ríše. A potom to začalo. Každoročná dilema asi každého učiteľa v týchto hutných epochách: Stredovek trval poriadne dlho a všeličo sa tam odohralo. Čo vybrať? Ako to podať zaujímavo, nepreťažiť žiakov, urobiť vedomosti, čo vyberie, trvalými… Čo nám v tejto veci radí R. Steiner?

1. Dieťaťu musí byť jasné, že dejepis, to sú témy dávno minulé. Nesmieme teda rozprávať o Karolovi Veľkom, akoby to bol strýc dieťaťa. Preto ako prvé je potrebné vystavať časovú os do minulosti. Dieťa drží za ruku otca, ten deda, ten pradeda…až sa dostaneme do doby, o ktorej je reč. Vystaviame generačný rad.

2. Poukázať na charakteristiky jednotlivých dôb a potom ukázať, ako sa od seba tieto doby líšia.

3. Prihliadať k spánku dieťaťa a počítať s ním ako s procesom ukladania vedomostí.

Táto tretia úloha nie je taká ľahká. Vo vyučovaní fyziky, či chémie… tu je to jasné:
Predvedieme pokus, deti ho pozorujú, zhrnieme, čo sme videli, za úlohu to deti zapíšu. Na druhý deň spoločne vyvodíme závery, zákonitosti. Ale ako to urobiť v dejepise?

A tak moja epocha bola trošku aj epochou hľadania, ako na to. Napokon som dospela k tomuto postupu:

Porozprávam o téme, ktorú som sa rozhodla vybrať.V tejto etape hodiny je dobré, ak je učiteľ dobrý herec. Ak nie je, rýchle by sa to mal naučiť. Opisy historických postáv treba podať tak, aby sa s nimi mohli deti citovo spojiť. Buď si ich obľúbiť, alebo ich obdivovať, alebo aj nenávidieť. Deti by si tu mali zažiť veľa humoru a citovosti. Skrátka, rozprávať treba to, a tak, aby z toho deti mali citový zážitok. Inak si zapamätajú málo.
Deti si zapíšu poznámky z tabule. Najskôr som robila poznámky pre nich ja, aby vedeli, čo by tam malo byť a ako by to malo vyzerať. Tabuľa by mala byť čo najkrajšia, aby citový život detí nestrádal. Okrem písania aj obrázky, aby mohli aj oni zapojiť svoj cit. Ale, aby jedna hodina nebola ako druhá, venovali sme sa aj čítaniu textu, jeho spoznámkovaniu, vyznačovaniu dôležitých miest. Táto činnosť má slúžiť najmä na to, aby sa deti naučili učiť sa z textov. Táto práca sa dá robiť spoločne, skupinovo, ako individuálna práca. Dobre je, ak to v tejto postupnosti aj nasleduje. Pri spoločnej práci sa naučia, ako na to. Pri skupinovej si rozdelia prácu, slabší sa uisťujú, majú pomoc. Pri individuálnej práci už je jasné, ako to kto dokáže. Takáto činnosť sa dá zaradiť namiesto odpisu poznámok z tabule, deti si tvoria poznámky samy. Keďže sa tieto zručnosti ešte len učia, je dobré potom zapísať spoločne, čo všetko tam bolo dôležité, aby nikomu nič nechýbalo. V tejto časti, pri robení si poznámok, je dôležité pridať mapy, charakteristické obrázky…aby si na svoje prišli aj deti tvorivé, ktorým nestačí iba intelektuálna stránka učiva – informácie. Teda, znovu pôsobíme na citový svet dieťaťa.

Na druhý deň sa k téme vrátime, zhrnieme, čo si zapamätali, zodpovieme otázky, ktoré vznikli. Otázky v dejepise boli typu začudovaní: A to naozaj nemali to, či ono? A to si toto nechali? A nič proti tomu neurobili? A to ju naozaj tým Angličanom vydali?… Je to čas na osvetlenie toho, že doba bola naozaj iná a aj myslenie ľudí bolo iné. Ich pohľad na veci, hodnotový rebríček – všetko bolo iné.

Toto je hlavná časť epochy. Ale tá musí mať začiatok i koniec. Ráno sa osvedčilo spoločné naladenie. A tak sme si prvé týždne po prípovedi spievali gregoriánsky chorál – čo tiež súvisí so stredovekom. Potom sme prešli k lukostreľbe, čo tiež súvisí so stredovekom. Luky si deti za pomoci rodičov vyrobili samy na víkendovej akcii.

Ako príbehovú látku na konci hodiny si deti vypočuli rozprávanie o Artušovi a rytieroch okrúhleho stola, o Robinovi Hoodovi, Johanke z Arku, bohatierske byliny – ktoré dokreslili obraz stredoveku a poskytli im hrdinov, ktorých hodno obdivovať. Téma príbehov bola načasovaná vždy s obdobím stredoveku, o ktorom sme hovorili.

Vzhľadom k tomu, že posledný týždeň dejepisu sme strávili v škole v prírode, poepochový, či popoludňajší čas ponúkol priestor na doplnenie témy. A tak sme pripojili hru o získanie grálu a naši rytieri a rytierky si museli prekliesniť cestu k nemu plnením rôznych úloh. Ich zadaním bolo aj vyrobiť si vlastný erb, ktorý ich bude charakterizovať, a ten po ceste ku grálu putoval namiesto nich. V časti divadelnej práce bolo ich úlohou zahrať divadlo o Johanke z Arku. Súčasťou epochy bola návšteva dvoch stredovekých miest, Kremnice a Banskej Štiavnice, kde si deti mohli pozrieť stredovekú architektúru.

Dejepisnou témou sme sa nezaoberali len na epoche. Na hodinách hudobnej výchovy deti prebrali teóriu o gregoriánskom chorály a stredoveké trubadúrske piesne.Na výtvarnej sa venovali románskej a gotickej architektúre, teda jej kresleniu a pochopeniu jej línií. Takto sa na waldorfskej škole medzipredmetovo spolupracuje.

A pokračovanie? Budúci rok, pričom nasledujúca dejepisná epocha ukáže, nakoľko som bola ako učiteľka úspešná a čo v deťoch naozaj zostalo. Každý úspech či neúspech bude nový smerník na našej hľadačskej ceste.