Po úspešnom ukončení divadelného predstavenia Rómeo a Júlia dostali naši ôsmaci možnosť napísať sloh o tom, čo im tento projekt vzal a dal. Tu je koláž ich vyjadrení...
Tento rok budeme robiť divadlo. Rómeo a Júlia. Bože, prečo? Film sa vám páčil, nie? Film je niečo iné... No Alena už rozdávala scenáre. Začali sme vyberať role. Nechcela som veľkú rolu, no ani malú... Takú akurát, no ťažko sa vyberalo keď sme to ani poriadne nečítali. Vtedy sa mi zdalo: Capuletti toho má akurát a je starý, takže určite nebude kričať. A bolo vybrané.
Po pár týždňoch došiel učiteľ Klučka. Začali sme nahlas čítať, učiť sa texty a aj stavať prvé scény. Vtedy som pochopila môj veľký omyl: Capuletti je ukričaný, starý, bohatý „páprd“. No meniť bolo neskoro. Mala som sa zmieriť so svojou rolou. No ako sa zmieriť, keď neviem ani kričať? Videla som, že Klučka so mnou nie je spokojný. Vtedy som si povedala: dosť a doniesla som scenár mojej učiteľke dramatického. Pomohla mi dostávať sa do role, kričať a byť Capuletti. Bez nej by som teraz nebol Capuletti. Potom Klučka na lyžiarskom - teda skôr divadelnom - znova pritvrdil: „Musíš byť vystretá, sebavedomá a vedieť čo chceš. Taký bol Capuletti!“ No ako mám byť vystretá ako Capuletti, keď nie som vystretá ani ako ja? Klučka si zrejme povedal, že ma naučí vystierať sa. Vybral si ťažkú úlohu. Možnože ešte ťažšiu ako učiť ma fyziku...
Divadlo sme robili každý pondelok tri hodiny. Kto vedel texty, poslednú hodinu mohol ísť domov. Ale čo si ešte učitelia neprekrútili? Jedného dňa som si povedala: dosť, po tom, ako sme museli po jednom kráčať do kruhu najprv dopredu potom dozadu a ešte podľa Klučkovho ľubovoľného dirigovania. Možno mal byť radšej dirigent... Už som nevládala a popravde, Capuletti ma nezaujímal. Povedala som to Klučkovi - čo si o tom myslím (skoro všetko.) Odpovedal mi na to: „Keď je človeku nanič, pomôže mu hlasné opakovanie textu.“ A ako inak, čo iné by som hovorila ako najukričanejšiu scénu? V ten deň som to kričala trikrát a cítilo to aj moje hrdlo. Keď som Klučkovi povedala, že už nič nezakričím, lebo ma bolí hrdlo, odpovedal mi: „No, to je fakt. Ty nie si vycvičená na toľko kričania. Hmm, to máš pravdu, musíme Ti šetriť hlas. Ešte raz!“ A ešte sa na tom svojom úžasnom vtipe zasmial! Ovládla som sa. Zaujímavé...
Potom došiel apríl a s ním aj fyzika, ktorú nás neučil nikto iný ako Klučka. Hovorila som si: fajn fyzika je ľahká, jednoduchá, neporazí ma. No nebola. Pokiaľ by bola fyzika len pokusy a pozorovania, tak by to šlo ľahko, lenže Klučka má zjavne veľmi rád matematiku... Proste, nešla mi a Klučku som mala plné zuby. Vlastne som už skôr rezignovala.
Alena prišla s tým, že máme dôjsť do školy posledný deň veľkonočných prázdnin. Len som sa „uchechtal“ a ďalej jej nevenovala pozornosť.
Cvičili sme v telocvični. A práve scénu ples, ktorú som ako inak nevedela. Klučka si to všimol a začal dirigovať. To, tamto a hento! Voalá, takto to má byť. Ahá! - bolo jediné, na čo som sa zmohla. Snažila som sa hrať. Snažila.
Na konci Alena s Klučkom povedali: „Dobre pracovala Lívia, Paula, Jerguš... Jé, vážne? Ironicky som zatiahla: „Tomuto hovoríte výkon?“ Dobre vedieť. Prevrátili oči a nechali ma tak. Bola som poriadne znechutená. Za necelých 14 dní to máme hrať. Vážne?.
Sú prázdniny a ja idem do školy. Od 10:00 do 18:00 v škole. Celý deň divadlo. Už som načisto znechutená... Streda prešla rýchlo. Naše posledné inštrukcie zneli: „Zajtra budete v divadle. Hral už niekto z vás v skutočnom divadle?“ Pár rúk sa zdvihlo a s nimi aj moja. „Tak tí, čo neboli, sa pripravte na to, že z reflektorov tam bude teplo, dusno a nebude to práve príjemné. Je to malé divadlo.“ Spomenula som si na moje predošlé skúsenosti. Nekonečne dokonalé biele svetlo. Vysoký strop. Sála so štyristo ľuďmi. Zaslúžený potlesk, adrenalín, tréma...Vlastne to nie je javisko. Je to nebo... Som zvedavá, či to bude rovnaké aj teraz....
Došla som do divadla. Celkom malé, ale aspoň sa nestratím. Som Capuletti, čiže chlap. Stačí mi púder a nechutné hrubé obočie. Čo už! Na svete sú aj horšie veci.
Začala sa generálka. Dosť nedokonalá generálka... Klučka nasvecoval a Alena, Vladka a Xénia nám pomáhali v zákulisí. Je po generálke. Chytro, chytro, ešte si rozcvičiť hubičky. (ako by povedala Alena). Ešte nikdy sme nerobili jazykolamy tak dobre. Tak teda. Aspoň sme sa snažili.
Do divadla začali vchádzať ľudia. Schovali sme sa do zákulisia. Moja slávna tréma vzrástla. Objala som každého, s kým hrám. Bála som sa. To musím priznať.
Prvá scéna, druhá a idem. Hrám z Paridom (Líviou). Aspoň to ma upokojuje... Začnem. Čo mi to Klučka celý rok vtĺkal do hlavy? Vystriem sa. Konečne uplatním všetko to, čo Klučka z Alenou omieľajú už celý rok. Zrazu sa cítim ako Capuletti. Pozriem do hľadiska. Toľko ľudí ma sleduje... Nie je to zas až tak zlý pocit. Odídem. V zákulisí musím nájsť sluhu (Alex). Odovzdá mi zvitok. Bežím po masku. A už vystupujem na scénu. Vitajte páni... Sú to MOJI hostia na MOJOM plese a v MOJOM dome. Som pán Capuletti. Osobnosť. Vžila som sa do role. Konečne. V zákulisí mám stále trému, ale keď sa objímem s kamarátmi a viem že v tom nie som sama, som znova pokojná.
Myslím, že nenastali žiadne komplikácie. Divadlo sa skončilo, ľudia tlieskali...
Je ďalší deň. Pred sebou máme dve divadlá.
Púder, obočie.
Teraz hráme pre školu. Pokazili sme to. Zabúdali sme text. Dojka (Rebeka) zabudla vyjsť na scénu a myslím, že sa na nás dobre zabávali... Všetci sme dúfali, že posledné večerné predstavenie zahráme najlepšie. Normálne som zistila, že sa teším.
Zhasli svetlá a šli scény. Jedna za druhou. Tesne pred mojím veľkým kriko-výstupom som sa bežala napiť a potom som sa nadýchla a vyšla na scénu. Júlia predo mnou kľačí, ja sa nadýchnem, kričím. Odídem urazený a naštvaný zo scény. Áno, teraz mi to už pripadá, že som si nemohla vybrať lepšiu rolu. Aspoň som sa naučila kričať, ak už nič iné. Možno že ma Capuletti zmenil, alebo som ja zmenila prístup k nemu. Proste som si ho obľúbila...
Sedím si na hrane zákulisia a javiska a rozmýšľam. Zrazu na javisku niečo nehraje. Sálou sa ozve hlasným šepotom: Dýýýýýýýkúúúúúúú. Salvy smiechu. Nemohla som zabrániť môjmu ani smiechu nikoho iného. Lívia sa nadchýnala touto chybou a Júliu (Bohdanu) a Rómea (Maťa) za ňu vynášala do nebies. Aspoň to nie je také suché! Však ako môžu spraviť ôsmaci divadlo bez chyby?
Vyjdem na scénu. Idem za Kniežaťom (Braňom). Cúvne a šliapne mi na nohu. Sto kilové knieža šliaplo na nohu chudákovi malému Capulettimu. Nehorázne...
Musím zmieriť rody. „Podaj mi ruku, milý Montecci, to bude veno mojej dcéry.“ Podáme si ruky. Už len klaňačka a sme free. Nosia nám kvety, čokolády a blahoželajú nám. Možnože sa to predsa len oplatilo... (Paulína)
Vytvoriť divadlo bolo veľmi náročné. No stálo to za ten úžasný pocit po predstavení. (Alica)
Pri divadle som prišiel o voľný čas po škole a o deň prázdnin, ale inak o nič viac. Naopak, mal som z toho dobrý pocit... (Branko)
Divadlo ma dokopy nestálo nič. Zopárkrát to bola ľútosť času a vtedy by som bola radšej niekde so svojou lenivosťou v kine, ale teraz určite nie a za nič iné by som ten čas nedala s takou radosťou ako na ten projekt. Som na nás hrdá a som rada, že som tam, kde som. (Mária)
Čo mi dal tento projekt? Istým spôsobom schopnosť pracovať v tíme, čo mi predtým určite chýbalo. (Rebeka)
Pri nácviku divadla som sa zblížil so svojimi spolužiakmi, aj s tými, s ktorými som sa dovtedy vôbec nebavil. Po divadle som si uvedomil, že by som chcel hrať v divadle nejakú väčšiu rolu, pretože sa mi zdalo, že som bol málo na javisku.
Zahrať si v takomto divadle bolo super, som rád, že sme takýto projekt robili. (Robo)
Tento projekt ma stál veľa času a nervov. (Sašo)
Tento projekt ma stál veľa času, trápenia a prekonania samého seba. Samozrejme, že sme popri tom zažili aj srandu. No som spokojný s konečným výsledkom. Tento projekt mi dal poznať, čo to stojí, nacvičiť niečo také a už nikdy sa počas predstavenia, na ktoré pôjdem, nebudem rozprávať a rušiť, lebo viem, koľko síl a námahy stojí nacvičiť niečo také. (Maťo)
Vytvoriť divadlo bolo veľmi náročne. Venovali sme tomu veľa času a voľna, a veľakrát sme ostávali po škole a učili sa dlhý scenár. No stálo to za ten úžasný pocit po predstavení. A taktiež veľkú radosť z toho, že sa nám s našimi učiteľmi, ktorí nám dopomohli k úspechu, podarilo vytvoriť tak veľký a nádherný projekt. (Alica)
Tento náš celoročný projekt ma stál hlavne veľa síl, lebo po nácvikoch som vždy bola vyčerpaná. A tiež po piatkovom predstavení som celý víkend prespala. No dalo mi to aj určite veľa, museli sme sa často prekonávať a naučiť sa prispôsobovať ostatným. Myslím, že nás to ako kolektív spojilo, hlavne počas predstavenia, keď sme museli spolupracovať. (Lívia)
Tento projekt ma naučil nové veci, kolektívnej práci, trochu hrať divadlo a super zážitky. (Caroline)
Projekt mi priniesol poznanie, že nie všetko, čo sa zdá byť blbosť aj blbosťou je. Ale hlavne dobrý pocit. (Simon)
Som na svojich spolužiakov veľmi hrdá. (Chiara)
Všetci sme sa tešili a mali dobrý pocit. (Jerguš)
Určite sme sa všetci veľa naučili, nabrali nové skúsenosti a určite sme radi, že sme to skúsili. (Nina)
Mňa osobne divadlo vyčerpalo, ale bolo to pekné. (Katka)
Tento projekt mi dal iný pohľad na divadlo, väčšie ocenenie hercov a predošlých i budúcich tried, ktoré divadlo robili, alebo budú robiť. Pochopila som, že sa netreba tak báť v zákulisí, lebo na javisku to nie je také zlé. (Ines)
Naučila som sa trpezlivosti a mám pocit, že keď niečo treba dotiahnuť, dá sa to, len treba chcieť. (Bohdana)
Dal mi veľa zábavy s kamarátmi a skúsenosť hrať divadlo – pochopil som, aké je to ťažké. (Jano)
Dal mi pocit, že všetko s dá zlepšiť, ale aj pokaziť. (Sára)
Ďakujem všetkým, s ktorými som mohla robiť na tomto projekte, takže celej našej triede, chcem sa poďakovať aj učiteľom, že s nami mali toľko trpezlivosti a že majú ešte „všetkých päť pokope.“ Ani si neviem predstaviť, aké ťažké musí byť pracovať s tínedžermi na takomto náročnom projekte. (Alex)
