Učí sa (dieťa) samostatne niečím zaoberať, venovať svoj záujem niečomu, skúšať, experimentovať. Učí sa prekonávať prekážky/ťažkosti. Učí sa spoznávať radosť a spokojnosť z úspechu, ktorý je pre neho výsledkom jeho trpezlivosti a samostatnej vytrvalosti.
Podstatné je, aby dieťa objavilo podľa možnosti čo najviac vecí samostatne. Ak sme mu nápomocní pri riešení všetkých úloh, oberáme ho práve o to, čo je pre jeho duchovný vývin najdôležitejšie. Dieťa, ktoré dosiahne niečo pomocou svojich samostatných experimentov, nadobudne celkom iné poznanie ako to, ktoré mu ponúkneme ako hotové riešenie.Emmi Pikler, Pokojné bábätká – spokojné matky
V tomto texte sa budem snažiť pre vás sprostredkovať obraz toho, ako vidím dianie na hodinách práce s drevom. Ide o úsilie byť transparentný a súčasne priblížiť rodičom, čo ich deti zažívajú v škole. (Nie je ľahké utvoriť si obraz o dianí v škole z jednoslovných odpovedí na otázky typu “Ako bolo v škole?”) Prosím o vašu zhovievavosť, nemám veľa skúseností s písaním článkov a prajem vám aj sebe, aby čas s týmto článkom, bol pre nás dobre stráveným časom.
Pri príprave som si prechádzal aj materiály z ročného kurzu pre učiteľov waldorfských materských škôl a našiel som v nich citáty Emmi Pikler, maďarskej povojnovej lekárky, ktorá zakladala detské domovy pre opustené bábätká. Udivuje ma, že v dobe, keď sa deti nechávali vyplakať, aby si „posiľňovali pľúca“ a zákaz fyzických trestov v škole fungoval akurát tak v Pipi Dlhej Pančuche, prichádzala s myšlienkami o rešpekte a dôvere k deťom od najútlejšieho veku.
Jej myšlienky považujem za hodné nasledovania, nielen v práci s dojčatami, ale napríklad aj na hodinách práce s drevom na druhom stupni waldorfskej školy, kde tento predmet učím.
Žiaci od piatej triedy po deviatu, majú v našej škole výučbu dreva 4 vyučovacie hodiny do týždňa. Z technických vecí sa na hodinách deti učia od základov vyrezávania nožom, cez prácu s dlátom, rašpľou, pílou až po brúsenie a vŕtanie. Učia sa vybrať vhodné kusy dreva na výrobok, spôsoby spájania drevených prvkov, poznávať jednotlivé druhy dreva a ich vlastnosti - silne zážitkové učenie je napríklad odštiepenie kusa varechy po mesiaci práce kvôli nesprávnemu vedeniu dláta.
Technické záležitosti práce s drevom a vedomosti o nástrojoch a materiáloch však považujem z hľadiska dôležitosti pre vývoj dieťaťa a jeho dobré zakorenenie sa v sebe, vo vzťahoch a vo svete až za druhoradé.
Najprv trochu filozofie. Pred piatimi rokmi som bol s niekoľkými rómskymi chlapcami v mojej predchádzajúcej práci na výlete na Pálave. V polovici tohto malého, ale výrazného pohoria na južnej Morave, je strmý skalnatý zráz. Na jeho vrchole medzi vápencovými balvanmi, kameňmi a ostrovčekmi suchej trávy stojí malinký dub – volajú ho šípák, asi kvôli jeho veľkosti šípového kríku. Malinký nie kvôli tomu, že by bol mladý, ale kvôli podmienkam, ktoré okolo neho panujú: neustálé poryvy vetra, suchá kamenistá pôda a turisti lezúci po jeho kmeni (po nízkych sa ľahko lezie).
foto: Hynek Vermouzek, www.hynna.net
Naproti tomu si spomínam na veľký dub na kopci v Súdovciach, malej dedinke v Honte. Hnedozem bohatá na živiny, s hlbokým pôdnym profilom, chránený ostatnými stromami na okolí. Vysoký, rozkošatený, so stopami po bývalých detských bunkroch (po veľkých sa dobre lezie). Možno také poznáte aj vy.
foto: Martin Kabát
Skúsme si teraz predstaviť dieťa ako semienko či mladý výhonok stromu. Ja ako pedagóg či rodič pri pohľade na toto semienko či prútik, vlastne neviem, aký konkrétny strom mám pred sebou, aké ovocie má prinášať, aký bude tvar jeho koruny, kam všade budú siahať jeho korene a ktoré živiny si vezme a nevezme z pôdy.
Nepoznám konkrétny potenciál ukrytý v dieťati. Aký je ten správny mix skúseností a talentov, aby sa mohlo v živote realizovať naplno, nepoznám zmysel jeho života. Toto poznanie mi prináša veľkú pokoru vo vzťahu k dieťaťu. Viem však, že každý človek v sebe nesie tento neodhalený potenciál, že každý chce rásť, zakoreňovať sa, mohutnieť, silnieť, rozvíjať svoje konáre ku Slnku a prinášať ovocie. Každý vo svojej hĺbke vie, ktoré živiny zo vzduchu a zeme potrebuje, koľko vody a kedy potrebuje. Každý chce mať svoje „miesto na slnku“, každý chce vedieť, že na ňom záleží, že je dôležitý.
No a pre mňa ako záhradníka-vizionára, je úlohou tomuto mladému výhonku pripraviť pôdu, vzduch a priestor na to, aby mohol rásť tam, kam ho jeho skrytý potenciál ťahá. Aby výsledkom môjho záhradkárčenia bol súdovský dub a nie zakrpatený šípák z Pálavy. Koniec filozofie.
Ako túto filozofiu preniesť do bežných dní a situácií, je pre mňa základná otázka, na ktorú hľadám odpoveď a keď si už myslím, že niečo viem, príde situácia, kde zase začínam od začiatku. Spravidla ten začiatok poznám podľa nespokojnosti mojej alebo detí, podľa zlého pocitu, že teraz to nie je to pravé orechové, ako sme to vyriešili. Ale to je v poriadku, v záhrade sa musí aj hnojiť. Potom ale ide o to, čo sa s tým hnojom urobí, aby sa nevyhodil preč, či aby sme si nebudovali len jedno veľké hnojisko.
Ako podporiť rast pri výrobe varechy, pri pílení polena, pri rašpľovaní vesla?
koniec I.časti
ps: Za prípadné komentáre, otázky a sťažnosti s doporučením vopred ďakujem.
