Predstavme si obraz stromu, ktorý je od začiatku rastu priviazaný o rovný kôl. Strom rastie presne podľa kolu, vyrastie rovno, jeho koruna je dokonale upravená, každý konár akurátne obstrihaný. Tým stromom je dieťa, a tým kolom rodič alebo učiteľ. Vieme si hneď predstaviť, ako v tomto vzťahu komunikuje dospelý s dieťaťom: zvýšeným, prísnym hlasom, používaním krátkych, úsečných viet. Dieťa má v tomto vzťahu presne vymedzené hranice, je pasívne, poslušne vykonáva všetky príkazy dospelého, dospelému patrí všetka aktivita, dieťa má nadiktovaný režim a zvyk plniť okamžite všetky požiadavky dospelého. Bývajú to smutné, bojazlivé deti, ktoré zvyčajne doma bývajú aj trestané. Ide o výchovu autoritársku.
Opakom je druhý obraz stromu, ktorý nie je priviazaný o kôl. Rastie si ako chce, aj krivo. Je to typ výchovy liberálnej, kde dieťa dostáva predčasnú slobodu. Obrazom správania sa takéhoto dieťaťa v rodine je situácia raňajok u babičky, kde dieťa ohrdne ponúkané jedlo, babička mu prinesie iné, ale ono si to medzitým rozmyslí a nechce ani to a babička behá okolo neho, len aby mu vyhovela a splnila jeho náladové priania. Alebo je to obraz rodičov, ktorí zabávajú dieťa počas jeho kŕmenia, len aby nebodaj neostalo hladné, až to dieťa pochopí, že na jeho najedení rodičom veľmi záleží a ono nimi vďaka tomu môže manipulovať. Je to obraz výchovy, kde dieťa rozhoduje o správaní sa rodičov, „cvičí nimi.“ Takéto dieťa sa správa všade úplne slobodne: hovorí, čo chce, robí, čo chce, správa sa, ako chce. A keď má učiteľ v škole námietky, že vždy robí niečo iné než zvyšok triedy, rodič to obhajuje vetou: Ale veď ono je tvorivé, silná osobnosť!
Toto sú dve krajnosti, medzi ktorými sa v dejinách pohybuje pomyselné kyvadlo: keď je vychýlené k jednému pólu, premiestni sa k opačnému. Za posledných dvesto rokov sa tieto tendencie striedajú ako na kyvadle. Za socializmu sme tu mali autoritársky model a po nežnej revolúcii to prešlo do opačného extrému liberálnej výchovy. A keď sa to vymkne kontrole, nastolí sa opačný model.
Ak však necháme kyvadlo voľne sa kývať, postupne sa ustáli v strede, a to je waldorfský model autority: Predstavme si strom a vedľa neho kôl. Ale strom nie je ku kolu priviazaný. V tejto situácii nevieme, či strom vyrastie rovný alebo krivý, nedá sa nič predpokladať. Dospelí stoja pri tom strome pevne - spolu rodičia aj učiteľ vedľa seba - a dieťa rastie rovno podľa kolu z vlastnej vôle preto, lebo chce byť ako títo dospelí, chce vedieť, to čo oni, robiť veci tak ako oni. Je to model prirodzenej autority. Ako dosahujeme vo waldorfskej škole túto autoritu?
Kvalitným vzťahom učiteľa a žiaka, spoluprácou učiteľa s rodičmi, rytmom vo vyučovaní a jasne stanovenými hranicami. Existujú dve možné cesty k tejto autorite: vonkajšia (systém hodnotenia, odmeny a tresty, stanovovanie hraníc) a vnútorná cesta. Prvý typ dieťaťa v škole je to neproblémové: poslušné, ochotné splniť akýkoľvek príkaz. Druhý typ je problémový: chce robiť veci po svojom, je to neustály boj o hranice. Hranice sú priestorom na boj. Predstavme si situáciu obliekania sa, keď si dieťa ráno určuje, čo nechce a čo chce, že chce to, čo ešte nie je opraté a nechce ustúpiť. Alebo sa dievča namaľuje a príde takto do školy s s odôvodnením, že aj mama sa predsa maľuje. Ak má takéto dieťa už v útlom detstve takúto slobodu, kde sa potom posunú jeho hranice v puberte?
Hranice vytvára pre deti napríklad denný rytmus jedál. Kto tento rytmus v dieťati vybuduje, pomôže vybudovať jeho vôľu a cit pre poriadok. Chybou je, keď dospelí dávajú deťom predčasne možnosť výberu: chceš rožok či chlieb?, pôjdeme touto alebo inou cestou? Vtedy deti nadobúdajú presvedčenie, že rodičia a dospelí sú tu len pre neho, jemu k dispozícii. Tieto deti sa potom v puberte stanú veľmi problémovými, môžu všetko. Alebo môžu vnímať dospelých okolo seba ako neistých, ustupujúcich a potom sa ani samé nebude vedieť v živote rozhodovať. Dôležitá je dôslednosť dospelých, aby si rozmysleli, čo dieťaťu povoliť a čo nie, aby sa dieťa zdravo vyvíjalo. Kritickosť, odstup a vzbura v puberte sú zdravá vec, ale deti musia mať čo búrať. Aktívne vyrazia zo svojho sveta von a búrajú steny. Liberálne vychovávané deti nemajú čo búrať, nemusia si presadzovať slobodu. Niečo sa stane s ich stredom. Na zbúranie múrov treba silu a jej používanie v puberte umožňuje posilňovať stred, svoju vnútornú silu, svoju myseľ, čo v konečnom dôsledku posilní jeho „ja.“ Tie deti, čo hradby nemali, sa vyvíjajú neprirodzene, neposilňujú svoje „ja“ a možno si to budú musieť riešiť neskôr v živote na pracovisku alebo vo vlastnej rodine.
I. Zejdová (dlhoročná waldorfská učiteľka v Čechách)
