„Jé, jé, jé, pá, tá, pú“ (video)
Patrí k metodickým odporúčaniam waldorfskej školy začínať školský rok niečím pre žiakov novým. I my, v siedmom ročníku, sme sa ponorili do histórie objavovania nových schopností človeka, objavovania nových svetov, skrátka, ocitli sme sa na prahu novoveku.
K jedným z najvýznamnejších zástupcov ľudského dôvtipu v 15. storočí patrí zanietené úsilie portugalského princa Henricha Moreplavca. Vďaka nemu sa v najzápadnejšom južnom cípe Portugalska podarilo vyvinúť karavelu, plavidlo, ktoré ponúkalo nebývalé možnosti pre plavbu, pri ktorej už nie je možné dovidieť pevninu. Avšak ešte väčšou výzvou, než samotná plavba na otvorenom mori, bolo pre moreplavcov tej doby prekonanie vlastných temných predstáv o nástrahách mora, ktoré sa zosobňovali v nebezpečných vodách pri myse Bojador v severozápadnej Afrike. Po viac než dvanástich rokoch snáh sa Portugalcom podarilo dostať za pomyselný navigačný prah, mys Bojador, pričom s úľavou zistili, že Afrika zďaleka nekončí vyprahnutými končinami Sahary. Južnejšie sú nové rastliny, zvieratá i ľudia.
Takéto monumentálne momenty v biografii ľudstva sa siedmakovi žiada prežiť i inak, než čisto štúdiom. Omnoho zaujímavejšie je predsa zažiť náladu Afriky na vlastnej koži, či presnejšie pod vlastnou kožou, v pulzujúcich rytmoch hry na jednom type afrického bubna, džembe. Preto sme, ako už niekoľko siedmych tried pred nami, poprosili hudobníka a matematika Thierryho Ebama, pôvodom z Konga (Brazaville), aby nás naučil hrať na bubnoch niečo poriadne. A bolo to naozaj pekné stretnutie. Thierry rýchlo vytušil náš talent pre rytmus, a my sme zasa zavnímali jeho hudobné majstrovstvo. Skvelá správa pre nadšencov džembe, horšia pre kolegov-učiteľov, ktorí počas desiatich vyučovacích hodín nášho bubnovania museli byť veľmi pedagogicky tvoriví, aby svojim žiakom odovzdali aspoň niečo málo z toho, čo si pre nich večer predtým pripravili.
Džembe je totiž neprepočuteľný rytmický rozhovor, je to sila k načúvaniu i dôvere k prejaveniu sa, oheň oduševnenosti a nadšenia. Podnietení takýmto nadšením sme sa, Thierry a ja, jednu sobotu dokonca vydali na otočku do Mníchova kúpiť niekoľko fantastických senegalských bubnov. Veď ako lepšie „okoreniť“ bubnovaciu „polievku“ siedmakov :-)
Po mesiaci poväčšine šťastnej spolupráce a veľmi vrelej vďaky kolegom, že to s nami vydržali, sme mali pred sebou ponúknutie našej „polievky“ deťom a rodičom na michaelskej besiedke. Život vo svojej typickej poetickosti, a zmysle pre vtip, zariadil, že v deň besiedky vôbec nebolo jasné, či Thierry bude môcť prísť „šéfovať“ nášmu bubnovaniu, alebo či to celé bude na našich skromných siedmackých schopnostiach. Deti boli viditeľne šťastné, keď pred začiatkom svojho „čísla“ začuli zvučný senegalský bubon, ktorého zvuk väčšina už ani nečakala. Zvuk srdečnosti, vrúcnosti a veselosti bubnového „rozhovoru“.
Cesta za tajomnými rytmami nám tak priniesla omnoho viac, než iba poznanie dejín portugalskej cesty okolo Afriky do Indie, či krvavých dejín španielskeho koloniálneho zlata. Priniesla pohľad do oblastí ľudských citov, kde môžem byť obdarovaný, a zároveň obdarovávať ohňom šťastia skrytým vo zvuku džembe. Naviac, pokiaľ tento zvuk doprevádza melódiu slovenských ľudových piesní, je možné bez preháňania dodať, že cesta za tajomnými rytmami Afriky bola cestou cez Afriku ku vlastným koreňom.
