"... Už zotmelo sa a fúka a vietor mi pieseň núka..." spieva a v najznámejšej martinskej piesni. Už sa
aj naozaj zotmelo a pofukal studený vietor, keď sa v podvečer 11.11.2013 zišli deti, učitelia, rodičia
a priatelia waldorfskej školy na zadnom dvore. Ozývala sa tlmená vrava a smiech. Ľudia sa vítali a
zdravili. Deti hľadali svojich učiteľov, aby sa zaradili podľa tried. Postupne sa zažínali lampášiky ako
hviezdy na nebi. Boli rôzneho tvaru, deti si ich hrdo niesli pred sebou ako dôkaz svojej zručnosti. Po
rôznych skupinkách sa začal rozliehať spev a netrpezlivý sprievod sa pohol dopredu. Ľudská riava
tmavých postáv sa presúvala cez Mierovú kolóniu a v polke cesty, pod starým gaštanom zastala a
vytvorila veľký kruh. Zazneli piesne, gitarová hudba, flautové preludy. Niektorí iba mlčali a zasnene
pozerali do svetiel kahancov. Sprievod sa opäť pohol dopredu. Doznievali posledné piesne, dospelí
sa družne rozprávali, deti pobehovali sem a tam. Malí aj väčší si zapaľovali od seba lampášiky,
ktoré im uhasil vietor. Spoza stromov a tmy sa postupne vynárala silueta školy ako tajomný hrad.
Odvážny sprievod, napriek priekom počasia, odhodlane zakončil svoju púť za školou, pod nádherne
rozžiarenou čerešňou. Sklené lampióny viseli na konároch ako zlaté jablká.
Deti však nedočkavo čakali na pokyny, kde majú hľadať pečené podkovičky. Vidina sladkej odmeny
bola neodolateľná. Po inštrukciách sa stratili v tme. Iba po niekoľkých minútach sa objavili so sáčkami
plných dobrôt. Ako víťaznú trofej ju niesli ku svojim triednym učiteľom, ktorí ju postupne rozdelili
medzi deti. Deti sladké podkovičky však nezjedli. Delili ich na niekoľko častí, ktoré ponúkali svojim
priateľom a blízkym. Presne tak ako sa to hovorí v prastarej legende o svätom Martinovi. Keď sa
rozdelil svoj teplý plášť medzi seba a žobráka.
