Naše úsilie urobilo silný dojem aj na susedov. Snáď najsilnejšiemu dojmu podľahol istý pán v dôchodkovom veku, ktorý mi jedného krásneho slnečného dňa pri nastupovaní do autobusu späť do Bratislavy podráždene oznámil: „Túto akciu zajtra ukončíme, lebo ide o zneužívanie detskej práce – všetko viem, všetko vidím z okna. Nahlásil som to na sociálku...“ Na moje ubezpečenie, že ide akiste o nejaké nedorozumenie, ma on ubezpečil: „Žiadne nedorozumenie, všetko som videl.“
Skutočnosť bola vskutku ešte bizarnejšia, než výstup „naštvaného dôchodcu“, pretože dámy a pán zo sociálnej kurately na druhé ráno naozaj na pole prišli. O tom, že prišli v najvhodnejšej chvíli svedčí fakt, že práve v ten deň sa ohlásili na návštevu škôlkári z waldorfského klubu Hviezdičky. Takže okrem 28 „ortokárstvom zneužívaných“ detí mohli úradníci zo sociálnoprávnej ochrany detí vidieť ešte minimálne raz toľko škôlkárov, ktorí sa už nemohli dočkať, ako budú „veľkáčom“ pomáhať s ťahaním pluhu!
Dnes je políčko už zorané a pripravené na siatie, ktoré máme v pláne koncom októbra. Zorganizovať takúto akciu stálo nemalo voľného času, no ukázalo sa, že to naozaj stálo za to. Deti si už v prvej fáze procesu zrno-chlieb zažili, že dorábať chlieb v „pote tváre“ je oveľa väčšia námaha, ale aj sranda, než kúpiť ho z predmrazeného polotovaru v zaručene najlacnejšom supermarkete. Dva týždne „na dedine“ im naviac naliali červeň do líc a nakoniec aj pokoj do žíl, keďže sú teraz oveľa pokojnejšie tak pri práci na hodine, ako aj pri obedovaní. A ako komentovali tých zvláštnych ľudí s ešte zvláštnejšími otázkami? „Nech sa nestarajú do nášho orania.“ „Čo, na poli sa náhodou veľa naučíme.“ „Ja mám náhodou oranie veľmi rád. Načo by sme sa asi tak nudili v škole?“
Keď sa človek stretáva s týmto druhom chorobnosti, s týmto druhom strachu, potom si môže s láskyplným úsmevom na perách povedať: Aké krásne! Chorobný rys súčasnej pseudomodernej kultúry sa bojí, že ho waldorfská škola nakazí zdravím.
