Waldorfská škola v Bratislave

Waldorfská škola vás nakazí zdravím!

Autor: Slavomír Lichvár, učiteľ, 19.10.2014

Jednou z kľúčových tém detí v deviatom roku života je epocha „Zo zrna chlieb“.  Prvým krokom je tu vlastnoručné obrobenie políčka. Začiatkom októbra som sa aj ja s tretiakmi vybral na políčko v Kráľovej pri Senci s výmerou štyri áre, ktoré nám prepožičal kolega Peter Heriban. Počas ôsmich dní na nás čakala príjemná každodenná rutina: zavčas rána zraz v škole, cesta autobusom, básničky a pesničky na poli, cvičenia na meranie (kroky, lakte, stopy, siahy a piade), hnojenie a napokon orba. A orba neľahká, keďže sme chceli vedieť, aké to je premeniť zem neúrodnú na zem úrodnú. Veru, nebyť pomoci ďalších dospelých (z radov kolegov a rodičov), sotva by sme túto úlohu zvládli.

Naše úsilie urobilo silný dojem aj na susedov. Snáď najsilnejšiemu dojmu podľahol istý pán v dôchodkovom veku, ktorý mi jedného krásneho slnečného dňa pri nastupovaní do autobusu späť do Bratislavy podráždene oznámil: „Túto akciu zajtra ukončíme, lebo ide o zneužívanie detskej práce – všetko viem, všetko vidím z okna. Nahlásil som to na sociálku...“ Na moje ubezpečenie, že ide akiste o nejaké nedorozumenie, ma on ubezpečil: „Žiadne nedorozumenie, všetko som videl.“

Skutočnosť bola vskutku ešte bizarnejšia, než výstup „naštvaného dôchodcu“, pretože dámy a pán zo sociálnej kurately na druhé ráno naozaj na pole prišli. O tom, že prišli v najvhodnejšej chvíli svedčí fakt, že práve v ten deň sa ohlásili na návštevu škôlkári z waldorfského klubu Hviezdičky. Takže okrem 28 „ortokárstvom zneužívaných“ detí mohli úradníci zo sociálnoprávnej ochrany detí vidieť ešte minimálne raz toľko škôlkárov, ktorí sa už nemohli dočkať, ako budú „veľkáčom“ pomáhať s ťahaním pluhu!

Dnes je políčko už zorané a pripravené na siatie, ktoré máme v pláne koncom októbra. Zorganizovať takúto akciu stálo nemalo voľného času, no ukázalo sa, že to naozaj stálo za to. Deti si už v prvej fáze procesu zrno-chlieb zažili, že dorábať chlieb v „pote tváre“ je oveľa väčšia námaha, ale aj sranda, než kúpiť ho z predmrazeného polotovaru v zaručene najlacnejšom supermarkete. Dva týždne „na dedine“ im naviac naliali červeň do líc a nakoniec aj pokoj do žíl, keďže sú teraz oveľa pokojnejšie tak pri práci na hodine, ako aj pri obedovaní. A ako komentovali tých zvláštnych ľudí s ešte zvláštnejšími otázkami? „Nech sa nestarajú do nášho orania.“ „Čo, na poli sa náhodou veľa naučíme.“ „Ja mám náhodou oranie veľmi rád. Načo by sme sa asi tak nudili v škole?“

Niektoré poznámky detí tu citovať nebudem, lebo by ma niekto zrejme obvinil zo zaujatosti voči kuratele. No zaujatosť je mi v tomto prípade dokonale cudzia. Úplne si vystačím s nasledujúcim poznaním: Už len to, že vám nejaký úradník ide smrteľne vážne tvrdiť, aký neštandardný je váš pedagogický prístup, keď neučíte tak, že sa deti dívajú, ale že musia sami pracovať, je charakteristicky tragikomickým, a zároveň doslova chorým rysom našej doby. Z tej istej chorobnosti pramení skepsa ktoréhosi starého rodiča ktoréhosi žiaka našej školy, ktorý sa rozkošne vyjadril: „Nič nevie... Štrikuje tam iba čapice, bude z neho debil!“

Keď sa človek stretáva s týmto druhom chorobnosti, s týmto druhom strachu, potom si môže s láskyplným úsmevom na perách povedať: Aké krásne! Chorobný rys súčasnej pseudomodernej kultúry sa bojí, že ho waldorfská škola nakazí zdravím.



comments powered by Disqus