Záverečné individuálne projekty deviatakov sú akousi bodkou za deviatimi rokmi naberania vedomostí a rozvíjania schopností na waldorfskej škole. Sú tiež predzvesťou blížiaceho sa konca základnej školskej dochádzky. Nasleduje už len drvenie sa na monitor a na prijímacie pohovory, prípadne ešte nacvičovanie divadelného predstavenia.
Vidieť urastených deviatakov za rečníckym pultom je zvláštny kontrast oproti prváčikom a druháčikom, ktorí ešte nedávno nesmelo zborovo recitovali básničky. Vystupovať sólo začali približne až v šiestom ročníku, aj to postupne, aby aj tí najmenej odvážni mali dosť času naučiť sa prekonávať trému, sformulovať myšlienky a predniesť ich nahlas pred triedou.
A tu zrazu deviataci majú prezentovať projekt pred veľkým publikom z radov žiakov, pedagógov, rodičov, aj z iných ročníkov. Nie je to projekt hocijaký. Príprava naň sa začína už na konci ôsmej triedy, aby po prázdninách, v septembri, sa mohli definitívne ustáliť témy jednotlivých prác. Súčasťou projektu je aj vypracovanie knihy, kde je téma projektu spracovaná v písomnej a obrazovej podobe. Knihu si žiaci vyrábajú a šijú sami v rámci hodín kníhviazačstva.
Žiaci si vyberajú témy z oblastí, ktoré sú blízke ich srdcu, často ide o ich mimoškolské záľuby, ktorým sa niektorí venujú niekoľko rokov. Vďaka tomu projekty dostávajú silný osobný nádych a prezentácie bývajú o to spontánnejšie a autentickejšie. Každý sa snaží zaujať niečím originálnym. Neraz je súčasťou aj názorná ukážka, ochutnávka či video. V tomto roku bol asi najväčším ozvláštnením prezentácií živý kôň, na ktorom Sára Nitonová predviedla gymnastickú zostavu v kroku i cvale, a tak doplnila svoj projekt o voltížnom jazdení. Kôň bol, samozrejme, na školskom dvore, a nie v eurytmickej miestnosti, kde sa odohrávali ostatné vystúpenia deviatakov. Marko Bugár, inšpirovaný Japonskom, o ňom nielen zasvätene rozprával, ale spravil aj ochutnávku japonských sladkostí. Eliška Bartovičová priniesla svoje baletné špičky a ukázala aj krátku choreografiu, a tým spestrila svoju prezentáciu o balete. A tak by sa dalo pokračovať ďalej, každý projekt zaujal niečím svojským, či už išlo o krasokorčuľovanie, graffiti, cestovanie, hudbu, military, klavír, deti vo svete, železnicu, knihy, vodu, yutuberstvo, alebo aj varenie či koláčikovanie.
Zvlášť úprimná i dojemná bola posledná z prezentácií – od Kristíny Shakhnazarovej s názvom Príbeh našej triedy, spojená s krátkym videom a fotoprojekciou. V tomto príbehu zhrnula deväť spoločných rokov, ktoré vôbec neboli jednoduché, pretože sa počas nich v triede vystriedali štyria triedni učitelia, čo nie je celkom typické pre waldorfskú pedagogiku, a tiež prišlo aj odišlo viacero spolužiakov. Ešte dodnes v deviatakoch rezonuje spomienka na ich prvého učiteľa Janka Glembu ako na skvelého človeka. Prišli aj náročné časy v šiestom, siedmom a ôsmom ročníku, keď sa trieda postupne rozdelila na frakcie, medzi ktorými vládlo nepriateľstvo. Nepomohla ani spoločná plavba na plachetniciach po mori na začiatku osmičky, aj keď to bol pre všetkých super zážitok. Až obyčajný výlet do Kolty pri Nových Zámkoch na začiatku deviateho ročníka s novým triednym Michalom Kľučkom priniesol zlom. Naložení ťažkými ruksakmi sa niekoľko kilometrov presúvali pešo a potom ich čakala ťažká práca v záhrade... Ale hnev na pána učiteľa konečne priniesol svoje ovocie – trieda sa konečne spojila! A teraz si nevedia predstaviť, ako sa na konci školského roka rozlúčia!
Na záver každej prezentácie nechýbali otázky z publika, od učiteľov i mladších žiakov, ktorí sa prichádzajú pozrieť, čo ich čaká o rok-dva. No a predovšetkým sa každému z deviatakov, po tom ako prešli touto „skúškou ohňom“ a mnohí prekonali sami seba, ušiel obrovský potlesk.
