Už zotmelo sa a fúka.... spieva sa v známej martinskej piesni. Naozaj, keď sa zotmelo, za tmy a jemného vetra sa deti prvého stupňa pomaly začali zhromažďovať na dvore. Ich lampášiky rôznych podôb sa postupne rozsvecovali ako hviezdy v rozprávke.
Tento rok bola jedna z veľkých výziev pre deti, aby si dokázali svoj plamienok počas celého sprievodu udržať. Druhá výzva bola: udržať tajomné ticho, kým sa nestretne celý sprievod pod známym gaštanom.
S radosťou sme pozorovali, ako sa to tento rok naozaj podarilo. Deti udržali ticho a plamienky horeli celý čas. Potom sa pekne bez kričania rozostavili na svoje, predom určené miesta. Tichú atmosféru prerušili zvuky gitary a martinské piesne sa niesli priestorom. Potom sa rozhostilo ticho a deti s napätím čakali na rytiera Martina. Kdesi v diaľke zaznel vzďaľujúci sa dupot koňa... Márne sme čakali, Martina sme sa nedočkali. Zanechal pod gaštanom listinu. Na starodávnom pergamene bol napísaný odkaz o priateľstve a delení sa s ostatnými ľuďmi. A ešte čosi - štyri listy, jeden pre každú triedu, ktoré učitelia starostlivo schovali.
Sprievod sa opäť pohol dopredu. Doznievali posledné piesne, dospelí sa družne rozprávali, deti pobehovali sem a tam. Zaznelo aj niekoľko sklamaných poznámok "škoda, že Martin neprišiel". Možno na budúce..."
Spoza stromov sa postupne vynárala temná silueta školy ako tajomný hrad. Odvážny sprievod zakončil svoju púť na zadnom dvore, pri nádherne rozžiarenom altánku. Deti si čaro atmosféry príliš nevšimli. Rýchlo sa zhrčili okolo učiteľa. Vedeli, že nasleduje čítane listu od Martina, kde sa vo veršovanej indícii tajilo miesto s pokladom. Chytrým deťom stačilo však niekoľko chvíľ a svoj poklad priniesli. Boli to sladké podkovičky, ktoré učitelia deťom rozdali. Tie ich však nezjedli. Ako svätý Martin rozdelil svoj plášť medzi seba a žobráka, tak aj ony ich rozdali svojim blízkym a priateľom.
Renata Kubečková
