To je základná otázka, ktorú si kladie waldorfská
pedagogika, a ňou sa začalo aj úvodné stretnutie waldorfského vzdelávania
pod vedením skúsených lektorov z Rakúska. Vzdelávanie na waldorfských
školách vychádza z týchto zásad daných potrebami dieťaťa:
1. Musí byť milované bez ohľadu na to, ako sa práve prejavuje.
2. Musí mu byť poskytnutý pocit bezpečia, istoty.
3. Musí mu byť podaná pomocná ruka pri sociálnej akceptácii, ktorá je základom pre ľudský život.
4. Musí mu byť poskytnuté zmysluplné prostredie a činnosti.
5. Musí nadobudnúť pocit, že zvláda svet okolo seba.
Lektori začali svojimi osobnými príbehmi, odpoveďami na otázku, čo ich priviedlo k waldorfu.
Prvého - príbeh jeho dcéry: Lia musela nastúpiť do štátnej školy, pretože sa jej pre veľký záujem rodičov neušlo miesto na waldorfskej škole. Dva roky to s ňou išlo dolu vodou, bola označená za dieťa, ktoré má navštevovať špeciálnu školu. V treťom ročníku sa podarilo rodičom dostať ju na waldorfskú školu. Prešiel istý čas. Sedela s otcom v aute a zrazu zahlásila: „Oci, odkedy som na waldorfskej škole, rozumiem svetu.“ Otec ostal zaskočený týmto vyhlásením a hlboko naň zapôsobilo. Rozhodol sa urobiť všetko pre to, aby aj iné deti a ich rodičia mohli zažiť podobný zázrak. Stal s waldorfským učiteľom. Po rokoch dcéra úspešne zmaturovala na waldorfskej škole a odišla do praxe, začala robiť v obchode. Po deviatich rokov prišla s druhým prekvapujúcim vyhlásením: „Oci, rozhodla som sa, že chcem byť stavebná inžinierka a prihlásiť sa na vysokú školu.“ Urobila prijímačky spolu s ďalšími piatimi stovkami spolužiakov. V druhom ročníku ich už ostalo len 70 a Lia medzi nimi. Vtedy sa jej prekvapený otec opýtal, ako je možné, že po toľkých rokoch od maturity dokázala oprášiť svoje vedomosti z matematiky a fyziky natoľko, že patrila k tým najúspešnejším. A ona odpovedala: „Epochové vyučovanie na waldorfskej škole, keď sme sa celý mesiac venovali dennodenne do hĺbky jednému predmetu a potom štyri mesiace iným, kým sme sa opäť vrátili k tomu prvému, ma naučilo loviť veci z pamäti, ktoré tam boli pevne uložené, a preto nebol pre mňa problém si ani po rokoch pripomenúť svoje poznatky.“ Vtedy si otec uvedomil, že táto metodika vyučovania je vlastne životným princípom učenia sa: bez časového stresu sa zahĺbiť do jednej oblasti ľudského poznania, nechať poznatky istý čas ležať v pamäti a po čase sa k nim vrátiť v novom kontexte a prehĺbiť ich v nových súvislostiach.
Druhý lektor bol pôvodne waldorfský žiak a waldorfskú školu opustil po maturite s pocitom, že chce konečne zažiť väčšinový vzdelávací systém, vyštudovať ho a stať sa učiteľom na štátnej škole. Keď sa mu to podarilo a začal učiť ako mladé ucho na štátnej škole, prekvapilo ho, že starší, skúsení učitelia začali za ním chodiť pre rady. Hovoril im: „Prečo sa mňa pýtate, keď máte oveľa viac skúseností než ja?“ A oni odpovedali: „Ale ty si waldorfský absolvent a my sme zistili, že vieš to, čo nám chýba.“ A tak si postupne začal uvedomovať všetky rozdiely medzi klasickým a waldorfským vzdelávaním a pochopil to, čo ako tínedžer nevidel. Nakoniec sa prihlásil na waldorfské vzdelávanie a stal sa waldorfským učiteľom. Všimol si, že waldorfské školy majú v sebe niečo výnimočné: vznikajú tam, kde nič nie je, kde sa zdá, že sa nič nedá robiť. A práve na týchto hraniciach možného, kde sa všetci vzdávajú, waldorfská pedagogika koná. Je to jej typická črta: prekonávať dané hranice, otvárať ľuďom nové možnosti. Waldorf dokáže „nič“ premeniť na hodnotu, a to dodnes na waldorfskom školstve najviac obdivuje.
Tretí lektor je tiež bývalým žiakom waldorfskej školy, ktorú v 11. triede opustil so slovami, že potrebuje nejakú výzvu, lebo vo waldorfskej škole je všetko príliš „hladké.“ Odišiel na štátne gymnázium, do neučiteľskej profesie, ale po rokoch, keď preskúmal to, čo ho tak lákalo vo svete, skonštatoval, že to, čo hľadal nenašiel. Nakoniec zistil, že výzvy nie sú dané vonkajším svetom, ale každý človek si ich musí dávať sám, a že tou najväčšou výzvou bude preňho stať sa waldorfským učiteľom.
Všetci traja lektori sa zhodli na jednej veci, za ktorú vďačia waldorfu: Naučili sa dôverovať svetu, vlastným silám, schopnostiam a s radosťou prijímať jeho výzvy. To je to, čo waldorfská pedagogika dáva našim deťom.
Waldorfské vzdelávanie, ktoré sa od októbra začína, je viac než len príprava budúcich učiteľov. Prvý rok je venovaný otázkam vzdelávania všeobecne, nielen waldorfskej pedagogike, ale aj iným alternatívam. Pretože pedagogika vo všeobecnosti nie je len metóda práce s deťmi, ale celkový dialóg so svetom, je niečím, čo nás otvára životu a iným pohľadom. Pedagogika je umením klásť otázky – deťom, sebe aj svetu.
Viac sa o možnosti preniknúť do hĺbky vzdelávania a duše dieťaťa máte možnosť dozvedieť z programu začínajúceho vzdelávania pre učiteľov a vychovávateľov, ktoré je však otvorené i pre záujemcov a rodičov, najmä tých waldorfských, pretože im umožní hlbšie porozumieť, na akú školu dali svoje dieťa. http://www.waldorf.sk/?page_id=452
