Zdá sa mi, že slovo pohoda vo vzťahu k škole sa používa skôr ako podozrivé a degradujúce „vážne vzdelávacie ciele.“ Prinajmenšom v diskusiách okolo alternatívnych škôl, ktoré bývajú obviňované z „hravosti“ či „nenáročnosti.“ Asi väčšina cieľavedomých rodičov, ktorí chcú dať deťom to najlepšie vzdelanie, hľadá opak: nároky, vážnosť, množstvo vedomostí a to všetko ešte aj čo najrýchlejšie. Najlepšie už od škôlky.
Ak má naše dieťa zo školy pocit ubíjajúcej povinnosti, potom aj keď sa zdanlivo „učí“, v skutočnosti len otročí: učí sa podriaďovať nezmyselným nárokom, skláňať chrbát, prehliadať zmysel vecí, nebrať svet vážne, zapierať samo seba. Pri tomto vzťahu k učeniu nepoznáva, ale naopak, uspáva svoje myslenie v ľahostajnosti – v lepšom prípade – v mene zapamätávania.
Pohoda pri vyučovaní teda neznamená otupenie zmyslov v záhaľke, ale vďaka príjemnej nálade ich odpútanie od povinnosti, rutiny a ich otvorenie nadšeniu a tvorbe. Vtedy začína dobrodružstvo poznávania sprevádzané pocitom pohody a radostnej hry.
Ak chce dnes niekto školám predpisovať ich náplň, ako to bolo v prípade vlasteneckého zákona, odporúčala by som začať nariadením o návrate škôl k ich pôvodnému významu. Aby sa z mordoviska stalo miesto inšpirácií, zážitkov z poznania a príjemnej, ľudskej atmosféry. Jednoducho, miesto pohody.
Je to utópia alebo reálna možnosť?
Tento článok patrí do seriálu Kvalitná škola, z ktorého zatiaľ vyšli nasledovné časti:
- Kvalitná škola 1: Prečo ma škola straší?
- Kvalitná škola 2: Pohoda či náročnosť? (práve ste dočítali)
- Kvalitná škola 3: Kde sa podela vzdelanosť?
- Kvalitná škola 4: Chceme žiakov “kŕmiť” či “dvíhať”?
- Kvalitná škola 5: Prečo má waldorfská pedagogika zmysel v systéme nášho a celoeurópskeho školstva?
