Týmito myšlienkami sa začína kniha rakúskeho univerzitného profesora Konrada Paula Liessmanna adresovaná európskemu systému školstva aj s jeho novodobými reformami s príznačným názvom “Teorie nevzdělanosti”. A pokračujem ďalšími postrehmi z tejto knihy:
To, čo je dnes obsahom vyučovania, nie je skutočným vzdelaním, ale zlepeninou, ktorú sa dá pomerne rýchlo osvojiť a zase rýchlo zabudnúť. Naším vedomostiam chýba syntetizujúca sila, ktorá by nám umožňovala chápať osvojené poznatky vo vzájomných súvislostiach, a tým hlbšie rozumieť svetu a správne sa v ňom orientovať.
Problémom našej epochy nie je nejaká polovzdelanosť, ale absencia akejkoľvek idey vzdelanosti, ktorá by bola záväznou normou. Tá má viesť k osvojeniu si neotrasiteľných základov európskej kultúry. Krédo tejto spoločnosti je skôr opačné: všetky vedomosti zastarávajú a strácajú hodnotu, preto sa treba učiť stále niečo nové, „pokrokovejšie“.
Nie som si istá, či si niekedy naša spoločnosť položila otázku: Čo má byť zmyslom vzdelania? Podľa diváckej obľúbenosti televízneho programu Milionár a podľa charakteru testovacích otázok Monitoru a prijímacích pohovorov na naše školy a univerzity sa zdá, že odpoveď je jasná ešte skôr, než si niekto zodpovedný túto otázku vôbec položil: schopnosť odmemorovať množstvo faktov mechanicky uložených do hláv žiakov. Volá sa to prehľad, informovanosť a vyzerá to tak, že málokomu vadí, že je to na úkor nadhľadu a tým porozumeniu súvislostí. Dôsledky zahltenia hláv množstvom faktov vidno najmä na vyštudovaných špecialistoch, napr. lekároch, ktorí síce ovládajú svoj odbor, ale telo človeka ako celok a súvislosť symptómov s orgánmi, ktoré nespadajú do ich špecializácie, im často uniká.
Vedieť znamená totiž pochopiť, čo je pravda a ako nový poznatok zasiahne do môjho života a prispeje k obohateniu vlastnej osobnosti. Na rozdiel od obyčajnej informácie, ktorá hlavou len preletí bez toho, žeby človeka vnútorne zasiahla a dala mu pocítiť, ako vďaka nej o niečo „podrástol.“
V našej spoločnosti sa už ľudia neučia preto, aby niečo naozaj vedeli, aby viac svetu rozumeli, dokázali veci lepšie posúdiť, aby si cibrili praktický dôvtip a dosiahli skutočnú múdrosť, ale len kvôli učeniu samotnému, aby urobili potrebné testy a získali príslušný doklad o skončení školy.
Cieľom vedomostnej spoločnosti už nie je ani múdrosť, ani sebapoznanie a dokonca ani duchovné preskúmanie sveta, aby sme jeho zákonom lepšie porozumeli. Jej cieľom je bezproblémovo fungujúci, prispôsobivý, mobilný a tímom zviazaný pracovník, ktorý zabudol myslieť vlastnou hlavou, ale o to poslušnejšie sa zaraďuje do sietí trhu, globalizácie a sociálneho inžinierstva.
Dnešná doba upína pozornosť k veciam miesto k ľuďom, k masám miesto individuality, k vonkajšiemu úžitku miesto k vnútornej kráse a zážitku:
- zo škôl sa vytratilo umenie;
- literatúra sa zredukovala na zoznam mien a názvov diel či básnických figúr;
- človek sa zredukoval na anatomickú kostru a príroda na mŕtvu hmotu;
- dejiny na masové a nevedomé hnutia, udalosti na znôšku dátumov a faktov;
- obsah učiva narastá a žiaci rozumejú svetu čoraz menej.
S množstvom nových informácií sa objavujú na školách nové predmety, ktoré zaťažujú hlavy žiakov ďalšími informáciami, dokonca etickými heslami a naivne sa verí, že takto vychováme mravnú osobnosť. Toľko k postrehom múdreho profesora.
Tento článok patrí do seriálu Kvalitná škola.
- Kvalitná škola 1: Prečo ma škola straší?
- Kvalitná škola 2: Pohoda či náročnosť?
- Kvalitná škola 3: Kde sa podela vzdelanosť? (práve ste dočítali)
- Kvalitná škola 4: Chceme žiakov “kŕmiť” či “dvíhať”?
- Kvalitná škola 5: Prečo má waldorfská pedagogika zmysel v systéme nášho a celoeurópskeho školstva?
