V časopise Dobrá škola sa V. Burjan zamýšľa nad významom slova vychovávať v slovenčine, nemčine a v angličtine: Kým nemecké erziehen a anglické bring up naznačujú proces zdvihu, slovenské vychovávať chov, kŕmenie. A mám pocit, že výstižne. Aspoň za predmet slovenský jazyk to môžem zodpovedne prehlásiť. To, čo je obsahom školských učebníc, naozaj pripomína výkrm, nie vzdelávanie. Labyrint samoúčelných gramatických poznatkov ovalí aj učiteľa a nieto zdvihne žiaka! Zvládnuť takéto množstvo rozdrobených faktov možno naozaj len za cenu výkrmu, nie zmysluplného poznania. Zdá sa, že v tomto predmete ide len o kvantitu.
Pritom základy vzdelanosti nie sú ani nekonečné ani ľubovoľné. Skutočné vzdelanie (v každom predmete!) je program, ktorý formuje človeka duchovnou prácou na sebe a vo svete. Veda je duchovné prenikanie sveta s cieľom ho spoznať. Vzdelanie nie je pre ducha nič vonkajšie – vzdelanie je prostriedok, práve vďaka ktorému sa duch môže realizovať. Skutočnosť, že pojem ducha bol z moderných vied a kultúrnych koncepcií triumfálne vylúčený, vyhlasuje profesor Liessmann za vyhlásenie rezignácie na vzdelanie.
Odklon od myšlienky vzdelania sa najzreteľnejšie prejavuje tam, kde by sme to najmenej očakávali – v centrách samotného vzdelávania. Dôkazom toho je nahradenie cieľov vzdelávania „schopnosťami“ a “kompetenciami.“
Tí, čo hlásajú schopnosť tímovej práce, flexibilitu a ochotu komunikovať za ciele vzdelania, hovoria o odstránení akejkoľvek individuality, ktorá jediná môže byť v skutočnosti adresátom aj aktérom vzdelania. V rýchle sa meniacom svete sa nevzdelanosť, teda rezignácia na záväzné duchovné tradície a klasické vzdelanie, stala cnosťou, ktorá jednotlivcovi umožňuje rýchle, flexibilne a bez zaťaženia “vzdelanostným balastom” reagovať na neustále sa meniace požiadavky trhu.
Dnešný stav vzdelávacej politiky sa obmedzuje na sledovanie poradia. Myslenie bolo nahradené počítaním poradia v nejakých rebríčkoch, čo sa prejavuje rôznym testovaním žiakov a inštitúcií. Fetišizácia rebríčkov je symptómom špecifickej formy nevzdelanosti – chýbajúceho úsudku. Je to posadnutnosť predstavou, že posudzovať znamená kvantifikovať, a tým zaradiť do v skutočnosti nič nehovoriacich koloniek. Pritom kvantita už svojou podstatou nie je kvalita a preto kvalitu nie je možné jednoducho previesť na kvantitu.
Skutočné vzdelanie nie je účelové, roztrieštene reagujúce na náhle požiadavky trhu či vládnych programov, ale súvislé, zakotvené v tradíciách veľkých kultúr, ktoré človeka formujú a umožňujú mu byť nezávislý na diktáte doby a módnych vlnách. Je to program sebavzdelávania človeka, formovania a rozvíjania jeho tela, duše a ducha, jeho individuálneho nadania a má viesť k rozvoju individuality a k sebavedomej účasti na živote obce a jej kultúry.
Vzdelanie nemá slúžiť trhu, ale sebapoznaniu, jeho cieľom má byť pochopenie ľudskej existencie, vedomie ľudskej dôstojnosti a má viesť k slobode osobnosti, nie k poslušnému zaradeniu sa do mechanizmov trhu a spoločenských ideológií.
Tento článok patrí do seriálu Kvalitná škola.
- Kvalitná škola 1: Prečo ma škola straší?
- Kvalitná škola 2: Pohoda či náročnosť?
- Kvalitná škola 3: Kde sa podela vzdelanosť?
- Kvalitná škola 4: Chceme žiakov “kŕmiť” či “dvíhať”? (práve ste dočítali)
- Kvalitná škola 5: Prečo má waldorfská pedagogika zmysel v systéme nášho a celoeurópskeho školstva?
