Waldorfská škola v Bratislave

Blog waldorfskej školy

Osobné názory, postrehy, polemiky našich učiteľov, rodičov a žiakov waldorfskej školy.

Kvalitná škola 4: Chceme žiakov “kŕmiť” či “dvíhať”?

Autor: Xénia Činčurová, učiteľ, 13.12.2010

V časopise Dobrá škola sa V. Burjan zamýšľa nad významom slova vychovávať v slovenčine, nemčine a v angličtine: Kým nemecké erziehen a anglické bring up naznačujú proces zdvihu, slovenské vychovávať chov, kŕmenie. A mám pocit, že výstižne. Aspoň za predmet slovenský jazyk to môžem zodpovedne prehlásiť. To, čo je obsahom školských učebníc, naozaj pripomína výkrm, nie vzdelávanie. Labyrint samoúčelných gramatických poznatkov ovalí aj učiteľa a nieto zdvihne žiaka! Zvládnuť takéto množstvo rozdrobených faktov možno naozaj len za cenu výkrmu, nie zmysluplného poznania. Zdá sa, že v tomto predmete ide len o kvantitu.

Pritom základy vzdelanosti nie sú ani nekonečné ani ľubovoľné. Skutočné vzdelanie (v každom predmete!) je program, ktorý formuje človeka duchovnou prácou na sebe a vo svete. Veda je duchovné prenikanie sveta s cieľom ho spoznať. Vzdelanie nie je pre ducha nič vonkajšie – vzdelanie je prostriedok, práve vďaka ktorému sa duch môže realizovať. Skutočnosť, že pojem ducha bol z moderných vied a kultúrnych koncepcií triumfálne vylúčený, vyhlasuje profesor Liessmann za vyhlásenie rezignácie na vzdelanie.

Pritom škola nemá dôležitejšiu úlohu ako učiť jasnému mysleniu, opatrnému úsudku a konzekventným záverom. Odbory, ktoré precvičujú formy myslenia, sú: materinský jazyk, klasická literatúra, matematika, filozofia, umenie a hudba. Pričom skutočné vzdelanie nezačína výučbou cudzích jazykov, ako si to dnes myslia mnohí rodičia, ale naopak, dokonalým zvládnutím materinského jazyka v jeho gramatickej systémovosti, významovej šírke, syntaktickej a štýlovej rôznorodosti. Len dokonale zvládnutý rodný jazyk ako prostriedok vnímania sveta a seba vyjadrovania umožňuje rozvíjať myslenie a akékoľvek poznanie. A naopak, učiť sa cudzí jazyk znamená zahltiť si pamäť slovami miesto myšlienok.

Odklon od myšlienky vzdelania sa najzreteľnejšie prejavuje tam, kde by sme to najmenej očakávali – v centrách samotného vzdelávania. Dôkazom toho je nahradenie cieľov vzdelávania „schopnosťami“ a “kompetenciami.“

Tí, čo hlásajú schopnosť tímovej práce, flexibilitu a ochotu komunikovať za ciele vzdelania, hovoria o odstránení akejkoľvek individuality, ktorá jediná môže byť v skutočnosti adresátom aj aktérom vzdelania. V rýchle sa meniacom svete sa nevzdelanosť, teda rezignácia na záväzné duchovné tradície a klasické vzdelanie, stala cnosťou, ktorá jednotlivcovi umožňuje rýchle, flexibilne a bez zaťaženia “vzdelanostným balastom” reagovať na neustále sa meniace požiadavky trhu.

Dnešný stav vzdelávacej politiky sa obmedzuje na sledovanie poradia. Myslenie bolo nahradené počítaním poradia v nejakých rebríčkoch, čo sa prejavuje rôznym testovaním žiakov a inštitúcií. Fetišizácia rebríčkov je symptómom špecifickej formy nevzdelanosti – chýbajúceho úsudku. Je to posadnutnosť predstavou, že posudzovať znamená kvantifikovať, a tým zaradiť do v skutočnosti nič nehovoriacich koloniek. Pritom kvantita už svojou podstatou nie je kvalita a preto kvalitu nie je možné jednoducho previesť na kvantitu.

Skutočné vzdelanie nie je účelové, roztrieštene reagujúce na náhle požiadavky trhu či vládnych programov, ale súvislé, zakotvené v tradíciách veľkých kultúr, ktoré človeka formujú a umožňujú mu byť nezávislý na diktáte doby a módnych vlnách. Je to program sebavzdelávania človeka, formovania a rozvíjania jeho tela, duše a ducha, jeho individuálneho nadania a má viesť k rozvoju individuality a k sebavedomej účasti na živote obce a jej kultúry.

Vzdelanie nemá slúžiť trhu, ale sebapoznaniu, jeho cieľom má byť pochopenie ľudskej existencie, vedomie ľudskej dôstojnosti a má viesť k slobode osobnosti, nie k poslušnému zaradeniu sa do mechanizmov trhu a spoločenských ideológií.

Tento článok patrí do seriálu Kvalitná škola.

comments powered by Disqus